Willkommen und Auf Wiedersehen!

Naša posledná zastávka na tomto roadtripe. Aby sme spoznali čo najviac z mesta, rozhodli sme sa využiť hopon-hopoff autobus. Na zastávke pri berlínskom múre sme nevystúpili, no kým sme prišli k improvizovanej hranici medzi východným a západným nemeckom, rozhodli sme sa predsalen vystúpiť a teda tú jednu zastávku späť sme si odšlapali.

Berliner Mauer

Pri múre toho bola hromada čo čítať, takže sme sa celkom zdržali a ešte ani ten autobus nechcel nejak prísť. Samozrejme, rád by som sa pozrel na mesto aj z televíznej veže, no času nebolo a tak som sa musel uspokojiť len s pohľadom na televíznu vežu z mesta.

Moderné vs staré

Pri brandenburskej bráne bola ale plánovaná zastávka, takže sme nemuseli čakať na ďalší spoj a povinnú fotku sme stihli v rámci 10 minútovej prestávky. Cesta viedla ešte okolo Reichstagu, pomníka holokaustu či víťazného stĺpu.

Reichstag
Povinná jazda
Obetiam holokaustu
Siegessäule

Viac sme už ale nevystupovali, až opäť tam, kde sme začali. Teraz nastal čas ísť kúpiť nejaké fritz koly pre kolegov, prípadne iné suveníry. Mali sme šťastie, akurát sa konal akýsi jarmok, takže sme si dali nemeckú pečenú klobásu a vybrali sa do miestnych potravín a nakúpili, čo bolo treba. Navštívili sme aj dvojposchodový lego obchod, opäť bez výnimočnej akcie, kde by som si 200 eurové lego kúpil za 20, ale sme aj omylom vošli do obchodného domu pre horných 10 000, kde by ste za kabelku dali priemerný slovenský ročný plat.

Pred samotným odchodom sme sa rozhodli sa posilniť kávou, toto sa ale neukázalo ako rozumná voľba a načakali sme sa vyše 40 minút, kým nám v pravej talianskej pizzerii kávu doniesli. Tak, a už sme na konci. Zvláštny pocit, nikdy by som nebol býval povedal, že sa budem tešiť po dovolenke domov, teraz som to zažil snáď prvýkrát. Nie preto, že by výlet nestál za to, to vonkoncom nie, no hoci zbožňujem pocit, keď neviem, kde v ten deň večer skončíme, po toľkých dňoch to už bolo vyčerpávajúce a predstava vlastnej postele bola nanajvýš lákavá. Po nemeckých dialniciach sme si to uháňali rýchlosťou, za ktorú by mi doma zobrali všetky papiere a v česky hovoriacej zemi sme sa zastavili akurát v McDonalde so samoobslužnou pokladňou a tešili sa domov. Na posteľ. A na psa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *