Ak by sme odišli z Kodane bez toho, aby sme videli malú morskú vílu, mrzelo by nás to do konca života, alebo aspoň kým by sme prišli do Kodane znova. Takže prší-neprší, vydáme sa na cestu. Ako prvé zamierime do kaviarne majiteľa bytu, kde sme dostali perfektný croissant a nenormálne dobrú kávu. Nastúpime do mestskej dopravy a necháme sa doviesť do mesta. Teraz nás čaká v nehostinnom počasí celkom dlhá túra, no vidina cieľa nás udrží na nohách. Po jej zhliadnutí a tomto zážitku nás sily postupne opúšťajú a dážď silnie.  Spred parlamentu nás vyženie čestná stráž, čo sa nám veľmi nepáči, nejak sa už ale v utrpení dostaneme mestskou dopravou k autu a zamierime rovno do obchodného domu, kde sa v podzemnej garáži prezlečieme. Nálada nám nekompromisne stúpa, keď sa prezlečieme do suchého a s úsmevom vybehneme na nákup potravín.

Ďalšia zastávka je Odense, kde má H.C. Andersen celú plejádu sôch postáv zo svojich rozprávok a na dôvažok aj vlastný dom. Vstup autám do centra mesto zakázalo, takže parkujeme obďaleč. Kým vystupujeme, priblíži sa k nám autom postaršia pani asi v dôchodkovom veku. Vedľa nás je voľné a pomaly sa snaží zaparkovať. No šoférovanie nie je jej silná stránka a nepekne škrtne cudzie auto (našťastie nie naše). V tom vycúva a vyhlási, že tam nemôže parkovať a ujde preč. Je mi jej celkom ľúto, ale čo sa dá robiť.

Cez železničnú stanicu sa dostávame do mesta a idem plniť poslanie – navštíviť každú sochu z rozprávky H.C. Andersena v meste. Leták s mapkou a číslami nám hodne pomáha, mestečko je malé, takže by sme to mali zvládnuť.

Cínový vojačik, Lietajúci kufor, Cisár je nahý, iné známe aj neznáme a napriek mapke sa dostávame naspäť pred železničnú stanicu.

Dostávame chuť na jedlo, alebo aspoň kávu, no toto mesto vyzerá byť celkom pusté, čo sa týka takýchto zariadení. Konečne sme jednu reštauráciu našli, no vyštafírovaní čašníci dávajú tušiť, že nie je v bežnej cenovej hladine ani pre domácich. Po chvíľke trápnosti odchádzame bez objednania a hľadáme ďalej. Postupne to nechávame na náhodu a chodíme po ďalších sochách, ocitli sme sa v parku, kde mal sochu sám majster.

Pomaly sa stmieva, obzreli sme si Andersenov rodný dom, múzeum sme už síce nestihli, ale nemrzí to.

Unavení končíme dnešný deň a ideme k našej dnešnej hostiteľke kus za mestom. Kľúč je na dvore v bezpečnostnej schránke chránenej heslom, ktoré sme dostali pri objednávke. Ubytovanie je čisté a pekné, no celkovo je asi najslabšie zo všetkých, čo sme dosiaľ navštívili. Vtipne napríklad pôsobí nutnosť platiť za vrecko čaju, keby dá na noc o 5 eur viac a čaj zdarma, prišlo by nám to akceptovateľnejšie.

Zajtra už ideme do legolandu a ja sa už som celý napätý, tak sa rovno poberáme spať.