Dorazime? Nedorazime?

Kupodivu sme vstali celkom v pohode, predne sedadla sa tu daju sklopit takmer horizontalne, obcas sme nastartovali auto, aby zakurilo, takze celkom luxus.

Co dadat?
Po dazdi duha

Skore ranne hodiny padli opat velmi vhod, cestou k ladovcu Matanuska bolo neuveritelne mnozstvo krasnych scenerii, pre ktore je ranne slnko idealne. Na ziadnu schopnu kaviaren sme cestou nenarazili a pri vstupe k ladovcu s tabulou ‚road closed‘ sme boli okolo pol deviatej. Asi pol mile dalej bola vsak budka s kavou. Akurat sa tam zhlukovala pocetnejsia skupinka ludi, prevazne asi indov, ktori sa chystali na organizovanu turu. Veduci sa nam hned prihovoril, ci patrime k nim a odkial prichadzame. Vstup, kde sme boli pred par minutami, mali o deviatej otvarat, tak sme sa tam po dopiti vratili. Uz sa blizilo pol desiatej a stale nikde nikto, az dosla delegacia z japonska, zavolali na cislo na dverach a posadali naspat do aut. Zavolal som teda aj ja a vraj je otvorene, tabulu treba odignorovat, obist a zist autom dole, co sme posluchli. Tam uz bola rampa, zaplatili sme vstupne a sli zas dalej autom az na parkovisko nedaleko ladovca.

Ranny opar
Bezvetrie a zrkadlenie
Ladovcova dolina

 

Tu uz viedla cesta na vlastne nebezpecenstvo, stretli sme par organizovanych skupin, neskor aj spominanych japoncov, co boli celkom slusne vystrojeni mackami a sedakmi a sli ovela dalej za povolenu hranicu. Tentokrat sa aj nam podarilo postavit sa az na ladovec a dotknut sa zamrznutej vody koncom leta. Za znacku sa ale ozaj neoplatilo riskovat, lad bol hodne klzky a bez maciek by sme po par metroch popadali do puklin, tu posobila protismykovo este vrstva sute na povrchu.

 

Celny pohlad
Tu uz je to nebezpecne
Masa ladu

Tak, a teraz sme mali namierene do Talkeetny. Cesta bola celkom slusne dlha, Sasa opat spala a ja som sledoval okolie. Vacsina ludi tu jazdi na pick-upoch asi piatich roznych znaciek, pricom vsetky vyzeraju rovnako. Niekolkotonove molochy maju zrychlenie lepsie ako nase auto a hravo nas predbehnu. Na korbach nosia pracovne nastroje, bordel, sudy, stvorkolky, obytne bunky alebo z nich maju tahac a tahaju 15 metrove privesy pre kamiony. Zastavky pre skolsky autobus sa medzi obcami objavuju raz za cas, pricom domy nikde, zrejme schovane za lesnym porastom. Rovnako su riesene postove schranky, asi 10 schranok na krizovatke a postar v style drive-in z auta vhadzuje obalky. A kde-tu vykukne na kraji lesa satelitna antena, opat bez viditelneho domu.

…cesta

Laska k neonovym svetlam im ostala asi este z cias ich objavu a kazda kaviaren ci obchod musi mat neonovy napis Open. Ked svieti, mozete vojst. Inak vyzera, ze podnikanie tu ma zmysel len v 4 odvetviach – oprava aut, stavebniny, restauracie a rybolov. Ked sme pri tych restauraciach, tak sme sa zastavili vo Family restaurant, kde podavali zase raz nadrozmerne porcie a Sasine male palacinky nam museli zabalit, ktovie, kolko ich bude zjedat.

Konecne v Talkeetne, na nase sklamanie vyhliadnuty kemp ma plno a okrem toho neposkytuje miesto na stany, ale poslal nas kus dalej, kde miesto maju. Tam ale nie je tecuca voda a splachovacie zachody. Nakoniec nam pride mudrejsie ist dalej smerom na Fairbanks a skusit najst nieco cestou. Pocasie sa meni doslova z minuty na minutu, raz leje, inokedy svieti slnko. Nasli sme aj zopar dalsich kempov, ale vsetko v rovnakom style – bez vody, ale zato s hromadou informacii, ako sa branit pri stretnuti s divou zverou.

Postupne nas zacala obkolesovat nadherna tajga narodnehoho parku Denali s kopcami v pozadi. Krajina az teraz zacala posobit, ze sme skutocne v divocine a na konci sveta, dlhe desiatky mil ziadna pumpa, bufet ci kemp, az nam pomaly zacal dochadzat benzin a situacia bola coraz viac stresujuca. S dojazdom 40 mil sa konecne objavila, po pociatocnych problemoch s autorizaciou karty a samotnym mechanizmom tankovania (bola samoobsluzna a nikde ani nohy) nam odlahlo a nadrz sa zasytila doplna.

 

…kopec
…iny kopec
Tentokrat ine svetlo

Pomaly sa uz stmievalo, ked sme narazili na kabinky, uvitali by sme aj nieco pohodlne. Cena nas ale odradila, no dostali sme radu ist nejake 2 mile, kde maju aj stanove miesta. Konecne normalny kemp, dokonca aj s mexickym fastfoodom. Stan sme ale nerozlozili kvoli celkom slusnej zime a uprednostnili sme radsej zase auto.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *