Rano burito a palacinky u milej mexicanky a mierime do Denali, jeho vstup je asi 10 minut autom od nas.

Cez Denali park sa tiahne Denali road dlha cez 90 mil, pricom osobnym autom sa da ist iba po 15. milu, dalej len s organizovanym zajazdom alebo shuttle busom. Z autobusu mozete na jednotlivych zastavkach vystupit, spravit nejake tury a nastupit na dalsi. Vnutri parku su aj oficialne kempy, no do niektorych si musite kupit minimalne tri noci. Samozrejme, vsetko su to cisto divoke kempoviska, akurat su tam moderne latriny, ale ine vymozenosti necakajte. Pristupnost medvedom ci inym zvieratam je samozrejmost a nie je neobvykle vidiet ich spacirovat cez kemp. Najlepsi sposob, ako vidiet divu zver, je vsak prave zo spominanych autobusov.

Na zaciatku parku su dve turisticke centra, najprv sme zastavili v prvom, kde sme sa dozvedeli viac o autobusoch, jazdi sa viacero tras, tie sa lisia v podstate dlzkou, najkratsi tam a spat trva 6,5 hodiny, po poslednu milu az 11,5. Listky su obmedzene a minaju sa ako teple rozky, na dnesny den mali posledne volne na najkratsiu o 16:15 a na zajtra 8.5 hodinovu o 8:30. Tieto dve sme ihned kupili a sli zmysluplne vyuzit cas do stvrtej poobede.

V druhom centre bola restauracia a hromada informacii o parku, jeho historia (akurat sa slavilo 100. vyrocie), plasticka mapa, vypchate zvierata a podobne. Informacie, ako sa spravat pri stretnuti s divymi zvieratami boli na tabuliach vsade okolo aj mimo centra – ak sa clovek stretne s grizzlym, v ziadnom pripade neutekat, zdvihnut ruky hore, aby sa clovek urobil vacsim a pomaly cuvat. Ak zautoci, hrat mrtveho. Ak je to medved cierny (stretnutie je velmi vzacne), tak sa s nim pobit. No a ak je to los, tak utekat, co sily stacia, losy maju na svedomi viac umrti ako vsetky ostatne zvierata v parku dohromady.

Vybrali sme si trasu na Mount Healy, necakali sme ale, ze pojde az hore na kopec, ale oplatilo sa, vyhlad bol perfektny. Kopec je vysoky nejakych 1090 metrov a v tejto oblasti tak vysoko uz rastu len travy a bolo tam pekne veterno.

 

Najedli sme sa dole v restauracii a spravili este ciastocne malu turu k jazeru a rieke.

Autobus bol este zo sedemdesiatych rokov, dost v nom fucalo a otvarat a zatvarat okna chcelo trocha cviku a sily. Autobusar bol celkom zhovorcivy a celou cestou chrlil hromadu informacii a zazitkov. Len par mil od vystartovania sme natrafili na losiu zapchu, bolo to na ceste, kde este auta mozu ist, takze ich tam bola hromada a vsetci mali natocene objektivy a dalekohlady niekam do dialky, kde bola biela bodka. Los bol skutocne daleko a aj s teleobjektivom na zvacsenej fotke bolo ledva rozoznat parohy, ktore robili tu bielu bodku.

Neskor sme uvideli aj losiu samicu s malym a ovela blizsie. Instrukcie su v takychto pripadoch byt uplne tichy, aby si zvierata nezvykali na pritomnost ludi, no mali sme v buse 3 postarsie spanielky, ktore zrejme anglicky nerozumeli a hlucne si asi vymienali recepty na paellu, co niektorych cestujucich celkom vytacalo. Autobusar niekolkokrat zastavil na miestach vhodnych na pekne fotky scenerii. Osobne som este pred cestou na Aljasku cakal, ze Denali bude akasi dzungla, les, no ukazala sa nam tajga, takze ihlicnate stromy su tu len kde-tu osamotene ako rozostavani vojaci a clovek ma neustale vyhlad na rozlahlu krajinu. Prizemne rastliny sfarbene do cervena vytvaraju iluziu puste, v lete je zrejme vsetko zelene, no bliziaca sa jesen bola viditelna aj na zltych listoch na tych par listnatych stromoch. Z divej prirody sa nam ukazali este skalnate ovce a nejake vtaky, ocakavaneho medveda sme ale nezazreli. Autobus sa vratil naspat az za tmy o jedenastej, obloha bola jasna a sofer este upozornil na moznu polarnu ziaru, ktora bola viditelna aj den predtym. Jasna obloha je pre polarny ziaru zaklad.

 

Boli sme odhodlani sa v kempe uz nesprchovat, ale trocha sme sa prebrali a nakoniec sme to zvladli. Uz-uz sme sli spat, ked som si spomenul na polarnu ziaru a Sasa zacula na zachodoch dve dievciny, ako sa o nej rozpravaju. Vybehol som na tmavu cestu a bola tam, nad severnym obzorom dlhy oblukovy pas jasneho zeleneho zvetla, ktory sa pomaly mihotal. Keby sme trocha natocili auto, mozno by sme ju pozorovali aj pocas zaspavania.