Zamer nevynechat ziadne mesto nas obral o nejaku tu hodinu casu, ale nocna jazda narodnym parkom skutocne stala za to, teda aspon pre tych, co v aute nespali.
Nez sme ale dorazili na serpentiny, stali nam v ceste dve mesta – Suceava a Sucevita. V prvom menovanom mala byt zaujimava pevnost, na nase velke prekvapenie ale v noci o druhej nikto vstupenky neponukal.
Podla dostupnych informacii sa v Sucevite mal nachadzat jeden z najkrajsich monastyrov. Ocakavali sme, ze bude v nocnom sere dokonale osvetleny halogenkami ponukat prekrasne zabery na fotenie. Na mieste nas cakala temna silueta strasidelne posobiaceho chramu osvetlena len mesiacom v splne. V rovnakom duchu sa niesla niekolkokilometrova nastavajuca lesna cesta. Dialkove svetla osvetlovali len par metrov dopredu po nasledujucu prudku zakrutu, nad hlavou len obrysy vrcholkov ihlicnatych stromov a tisice hviezd. Vynarajuce sa biele psy popri ceste pripominali vlky a okrem kupodivu kvalitnej cesty ziadne znamky civilizacie. Nad ranom sme sa rozhodli na chvilku si zdriemnut na bocnej lesnej ceste. K bezchybnej hororovej scenerii chybali uz len vlkodlakci a upiri, avsak tu v Rumunsku kazdy vie, ze ti su len v Transylvanii, takze sme boli v bezpeci. So svitanim prichadzali aj prve kamiony, tak sme dolamani len nastartovali a zase v pohybe.
V motoreste sme si dali nieco z miestnej kuchyne a casnicka nam trocha pripminala domov s takym typickym slovenskym “co tu chces”. Okolo obeda sme uz boli konecne v Kluzi (Cluj-Napoca). Pri pokusoch zistit princip parkovacieho automatu sa pri nas pristavil vysmiaty miestny, co vyzeral, ze by rad zaplatil tiez, na otazku, ci chce zaplatit vsak odpvedal nadsene “you dont need to pay, believe me, its OK, its saturday, police dont work and they dont have tickets in other language”. My sme sa pousmiali, ze riskovat nechceme (hodina stala nekrestansky 1 lei) a maturovali dalej. Chlapik neskor nosil akesi svietniky a zakazdym nam pripomenul “believe me, its ok”. Neskor sme zistili, ze automat bol preplneny a pouzili sme iny. Po dlhsej prechadzke sme ale centrum neobjavili, tak sme sli hladat stanky alebo shopping autom (za pomoci googlu samozrejme). V meste ale boli akesi cyklisticke a bezecke preteky a niektore ulice boli uzavrete a okolite krizovatky riadili polocajti. Navigacia toto nevedela stravit a cez jednu krizovatku sme presli celkovo asi 8krat v priebehu pol hodiny. Nastastie kultura soforevania sa nedala porovnat s tou v Bukuresti alebo Konstante. Jeden shopping sme nakoniec nasli, bolo to ale len nejake trhovisko s nadzemnym parkoviskom a MC Donaldom. Uz to vyzeralo beznadejne, ked sme objavili zrazu Polus center. Velky, nabliskany. Asi trikrat sme ho obehli, spravili velky nakup a uz nam ostavalo sa len najest a vyrazit domov.
V casti, kde sa konali spominane preteky, sa mal nachadzat podnik v style Al capone, no poradit nam nevedeli ani policajti a zasli sme do inej, prazdnej, restauracie na cestoviny.
Vyrazili sme totalne mimo planu az okolo pol osmej miestneho casu, co nam zabezpecovalo prichod v idealnom pripade okolo pol tretej nasho casu v noci. Cakanie na hraniciach a obcasne zastavky nas prichod oddialili na pol stvrtu rano. Pocas celej cesty sme v Rumunsku videli dokopy tak 10 policajtov, ale ako ceresnicka na torte nas museli zastavit az na Slovensku. Nastastie bezna kontrola a ked sa prislusnik dozvedel, ze sa vraciame z Rumunska, spytal sa, co je tam dobre, ake su ceny a radsej nas poslal prec. Howgh.