Navigacia vypocitala dobu na dosiahnutie 200 km vzdialeneho najblizsieho ciela na viac ako 3 hodiny. Prislo teda na rad hladanie noclahu. Kedze bola uz pokrocila vecerna hodina, sance najst este otvoreny kemping boli mizive a nepridal tomu ani fakt, ze po ceste sme vlastne ani ziadne nemali. Zvolili sme teda moznost bud najst nejaky hostel, alebo a nocovat niekde pri lese.
Fascinujuci je fakt, ako miestni dodrzuju rychlost, tahac predbiehajuci v dedine pri rychlosti 70km/h nie je nic vynimocne, vypinanie dialkovych svetiel nikto nedodrziava a uz nas neprekvapi ani predbiehanie do zakruty cez plnu ciaru.

V prvom hosteli nam mafiansky vyzerajuci chlapik natukal na kalkulacke cislo 30, zahlasil ‘euro’ a lamanou anglictinou oznamil, ze postele su 2, ‘but long’, takze pre tri osoby akurat. Zdalo sa nam to trocha vela, tak sme povedali, ze za chvilku sme spat a odisli sme. V dalsej ubytovni sa slovna zasoba recepcnej obmedzila na jedine anglicke slovicko ‘room’ a v tretej sme nasli slusne ubytovanie za 20 eur s tromi postelami (skoda ale, ze nie su long), normalnym zachodom, sprchou, klimatizaciou, telkou, chladnickou. Verime, ze rano sa zobudime zivi a bez ujmy na majetku.