Nasledujuci tyzden uz nebol natolko preplneny. V pondelok rano sme zaviezli Sasu a Veroniku na vlakovu stanicu a pobrali sa na ranajky a do kancelarie. Vecer po ne som bol len ja, zatial co Boris pozeral olympijsky hokej. Este sme akurat spravili nejaky nakup na dalsi den a pobrali sa spat.
V utorok sme o 9:30 mali byt uz v pristave v San Franciscu, takze sme vyrazali pomerne skoro a uprednostnili vlak pred autom, aby sme sa zbytocne nezdrziavali v zapchach a hladanim parkovacieho miesta. Nakoniec sme dorazili pekne vcas a boli by sme stihli aj jednu lod skorsie. Aspon neboli stresy a zvysil cas na kavu. Lod sa plavila sotva 20 minut a zakotvila na ostrove, az sa zda zvlastne, ze nikto za cele obdobie prevadzky tohoto vazenia neusiel, resp. sa utek nepotrvdil. Bol tu totiz pripad jednej dvojice, co sa prekopala lyzicou a chceli na clne z prsiplastov ujst, no cln sa prevratil a ich tela sa nikdy nenasli. Mraziva voda a prudy vsak znizuju sance prezitia na minimum. Vela vaznov (aj nevaznov) povazovala dostat sa k vode za vyhraty boj, ale to nebola ani polovica vitazstva. Voda tu prudi priamo z Aljasky a aj v lete je neznesitelne studena (ako som mal aj ja moznost vyskusat par dni dozadu – hoci teraz je februar, ale teplota je vraj rovnaka).
Po prichode sa nam prihovorila rangerka a oznamila dobru spravu pre ludi s problemami s mocovymi cestami – je tu vyse 300 zachodov. Co je ale horsie, len 2 funguju – tie pre turistov. Pohyb po vaznici bol volny a clovek si mohol zobrat audioguide, ak mal chut. Postupne sme presli popri pobrezi a domoch dozorcov, ktori sa vdaka nizkej kriminalite na ostrove ani nezamykali, cez samotne cely na nadvorie a naspat k pristavu. Vaznica v podstate vyzerala ako si ju vacsina ludi predstavuje na zaklade americkych filmov, ulicka a jednotlive cely v radoch nad sebou.
Prekvapujuco samotka pre tazkych vaznov mala troska vacsie cely, tmave samotky bez okien a postele ale uz luxusnejsie nevyzerali, tam zatvarali ludi len na par dni a nikdy nie na viac ako 19. Po navrate na pevninu sme zamierili na Pier 39 ukazat babam oddychujuce uskatce, kedze den predtym si ich nevsimli. Cestou si dali este zmrzlinu a kupili listok na hop-on hop-off bus. Pani za okienkom pridala par hodin, aby na 24-hodinovy listok mohli cestovat aj na druhy den do vecera. Akurat ked zistila, ze sme zo Slovenska, neodpustila si jedno male faux pas, ze ci aj Melania Trump je zo Slovenska. Nevadi, aspon sa ospravedlnila, ked si nasa kreditna karta dovolila urobit taku drzost, ze si vypytala PIN kod.
Uber nas doviezol s Borisom na stanicu, zatial co baby ostali v pristave. Na stanici prebiehal pravy americky zasah policajtov, ked jedneho sputaneho vlasaca prave nakladali do auta a ten hulakal na celu stanicu. S prekvapenim sme zistili, ze vlak nam odisiel pred deviatimi minutami a dalsi az o 51 minut. Na tu chvilu sme zakotvili v kaviarni a po prichode do Sunnyvale sme sli na neskori obed/skoru veceru. Celkom nam vyhovovalo byt dlhsie bez jedla a pocitit hlad, posledne dni sme uz boli riadne prezrati, lebo americania jednoducho nevedia davat male porcie. A tak sme si dali steakovy all you can eat. Na zaciatok nejaky ten salat zo stolov a potom zacali chodit casnici so steakmi napichnutymi na sable. Rib eye steak? T-bone steak? Medium? Medium rare? Clovek nedojdel prvy kus a uz bol pri nom niekto iny s inym masom, z ktoreho odkrojil platok presne podla poziadavky.
Ked sa baby vratili, vybehli sme este na paradnu zmrzlinu, kde zo zmrzlinoveho zakladu a doplnkov ako brownie, arasidove maslo, orechy, slahacka a tisic dalsich na mieste sikovne namiesali tu spravnu podla vyberu. Na vecer sme si spravili so Sasou este plan ist do kina, tak nam Erik odporucil jedno v Mountain view, kde sa daju sklopit sedadla a clovek pri filme takmer lezi. Na posledny diel Fifty shades sme boli v kine presne styria ludia a asi 15 stupnov. Preco zrovna v jednom z najteplejsich statov USA tak zboznuju zimu v interieroch?
Streda bola v porovnani s ostatnymi dnami skutocne nudna – rano sme len baby zaviezli na stanicu a vecer po vyzdvihnuti si dali obrovsku pizzu, z ktorej ostalo na ranajky. A Sasa zacala pocitovat priznaky prechladnutia, nastastie som zohnal lieky na recepcii, lebo lekarne sa ukazali byt o deviatej vecer zavrete. A pizzu sme rano pred odletom uz nejedli, aspon ostala Igorovi na veceru.