Ist pracovne do USA bolo prilezitostou uvidiet aj trocha viac ako len kancelarie a blizke okolie Silicon Valley. Nakoniec sa to podarilo naplanovat tak, ze na posledny tyzden dojdu za nami aj baby, pozrieme Yosemite a cestou spat si spravime vikendovu zastavku v New Yorku.
Nekonecnu cestu sme s Borisom prezili, ziadne lietadlo nemalo meskanie, ziadne namatkove kontroly ani neprijemni pracovnici a v slnkom zaliatom San Franciscu nas cakalo 21 stupnov a Erik v kratasoch. Vo futuristickom vodikovom vozidle nas hodil k pozicovni aut a zamierili sme do hotela. Za poslednych 24 hodin sme mali asi po dve hodiny spanku a hladni sme navstivili este oblubeny a vychyreny In-N-Out burger, ktory bol sice cez cestu, ale cesta bola dialnica a museli sme sa odviezt. Ludi bolo dost a aj sme si pockali, ale oplatilo sa.
Skore ulozenie do postele zabezpecilo minimalizaciu jet lagu a o siedmej rano sme uz nakladali prazenicu na ranajkach. Dnes ciel znel jasne, priehrada Hatch Hatchy, ktora zasobuje SF pitnou vodou a potom cesta k niekomu domov na prespatie.
Navsteva Yosrmitu mala priniest aj spravu o pocasi, ci mrzne, snezi alebo je len chladno, aby sme boli pripraveni, ked dojdu baby. Podla ocakavani sa cesta k priehrade predlzila kvoli neustalym zastavkam na fotenie scenerii, ktore ale oproti tym, co mali este len prist, neskor posobili uz len obycajne. Pocasie vsak podla ocakavani nebolo, slnko prazilo a v kratkych rukavoch to bolo tak akurat, hoci ja by som zniesol aj kratase. Znacky nas zlakali aj na kratsi vylet k jazeru, no este daleko pred nim nas zastavili rampy a rangerka nas otocila s tym, ze je to sukromna oblast a ked tam nemame znameho, vstup mame zakazany. Podla mapy je to oblast nemala, kto vie, kto vsetko tam byva.
Par mil pred priehradou nas stopla dalsi rangerka v budke, dala nam nejke letaky a upozornila, nech do 4:30 vyrazime, lebo o piatej sa zatvara. Mimochodom, za nepovolene prespatie v areali je to na partisicovu pokutu alebo pol roka basy.
Priehrada je v krasnej doline a museli kvoli nej obetovat slusny kus prirody. Do oci nam hned udrel majestatny vodopad v dialke, vraj cesta tam a spat ma 5 mil, zda sa nam to zbytocne tolko casu stratit, tak sme sa len vybrali tym smerom, poflakovali sa a fotili skalnate utvary a udolie, az sme sa dostali do polovice a rozhodli to teda dotiahnut do konca. A volba to teda bola dobra! Prsali na nas kvapky z vodopadu, kym som porobil niekolko zaberov s dlhou expoziciou, poriadne sme sa pokochali a vybrali naspat. Hodiny ukazovali uz pomaly 4 hodiny a zaludky hlasili hlad, ktory sa pomaly stupnoval. V sirokom dalekom okoli sme objavili jedinu pizzeriu a na zaklade ukazok velkosti na stene sme obaja zvolili XL. Ako sa neskor ukazalo, preratali sme sa a kazdemu ostala polovica.
V dedine Mariposa nas privitala mila Nancy, povodila nas po spodnej casti domu, ktoru sme mali len pre seba, zosmutnela nad nasou pizzou a ze si nedame na ranajky z hromady vlociek, co nachystala a zazelala stastnu cestu, kedze rano bude este spat, ked vyrazime. Izby boli zariadene trocha spiritualne, spalo sa vsak velmi pohodlne a nic nechybalo. Pred spanim ma hlavne zaujala neuveritelne jasna nocna obloha s viditelnou mliecnou cestou, tu som kvoli svetelnemu smogu nevidel uz aspon 15 rokov. Neodolal som a takmer hodinu som stravil fotenim hviezd.