Dnes nas cas velmi netlacil, tak sme rano vyuzili na mierne upratanie auta a batoziny, nech sa nejak pomestime do lietadla smerom domov. Posobilo to ale trocha depresivne a pripominalo, ze dovolenka sa pomaly blizi ku koncu.

Planovali sme ist na skory obed a na jedenastu byt v centre, kedy otvaraju centrum pre tazne psy. Nakoniec sme ledva stihli letisko na dvanastu. Kuriozitou je tam parkovne, kde na vas caka krabica s obalkami, jednu vytiahnete, napisete na nu udaje o aute a bud vlozite hotovost do obalky, alebo napisete cislo kreditnej karty a hodite do schranky. Takze schranka obsahuje potencialne stovky kariet.

Pred samotnym letom sme dostali instrukcie a hlavne poslednu moznost ist na zachod, kedze najblizsiu hodinu ci viac ziadna nebude. Let do Coldfoot-u trval asi hodinu, do lietadla sa vopchalo 9 ludi. Pilot nezabudal upozornovat na zaujimavosti pod nami, ako ropovod, rieku Yukon, dedinu bez pristupovej cesty, ale aj kedy sme prekrocili polarny kruh.

Po pristati sme boli chvilu v zmatku a strese, do ktorej skupiny patrime, lebo niektori sa naspat mali vracat autobusom a ini leteli do dalsej dediny. Nakoniec sme sa zaradili spravne a sprievodca nas nalozil do minibusu a odviezol do dediny s 13 obyvatelmi – Wiseman-u. Do tejto dediny sa da ist aj autom po Dalton Highway, ktora vedie az k Arktickemu oceanu, ale bezne pozicovne aut nedovoluju ist po tejto ceste, nie je velmi bezpecna a vela ludi skoncilo v priekope. Povodne ju vystavali ropne spolocnosti, aby mohli vystavat a spravovat ropovod, 4 roky po vystavbe, 1980, ju ale dali zo sukromneho vlastnictva do spravy statu. Popri ceste vedie okrem potrubia aj opticky kabel, ktory prepaja ameriku s aziou. Sprievodca, ako byvaly pracovnik telekomunikacii, sa nam ale postazoval, ze oni ho pouzivat nemozu a su odkazani na drahy satelitny internet. Inak je tu zivot vseobecne velmi drahy, napriklad benzin tu stoji dvojnasobok toho, co vo Fairbanks. Vacsina pody je permafrost, kde nie je, je viditelne bujnejsia a rozmanitejsi vegetacia, asi o 2/3 vyssia ako okolita. Su to take male ostrovceky v krajine, hlavne v okoli vody, ktora roztapa podu v hlbke viac ako 2 metre, a tak mozu korene hlbsie rast.

Vo Wisemane nas dal do ruk domacemu obyvatelovi, ktory tu zije od cias, kedy bola Aljaska este teritorium, prestahovali sa tu jeho rodicia. Fakty mu isli z ust neuveritelne rychlo a posobil trocha ako sialeny genius. Losy lovi od svojich deviatich rokov. Tie su tu mimoriadne velke, lebo mensie velky naval snehu nepreziju. Uz tento tyzden im snezilo a rataju, ze do tyzdna napadne sneh, co sa uz udrzi. Dedina je asi len 109 km od polarneho kruhu, ale slnko tu v lete svieti 6 tyzdnov v kuse. Naproti tomu, v zime maju 6 tyzdnov tmu. Zvysnych 99 % informacii, ktore nam podal, tu uz nezvladnem spisat, bolo by to na samostatny clanok vo wikipedii. Akurat spomeniem este medvede, za svoj zivot ich stretol stovky (niekolko aj zjedol), ale len 4krat boli agresivne, podla neho patria k velmi plachym zvieratam.

Odtialto sme sli do „centra“ Coldfootu, ktory je dedinou z cias zlatej horucky. Je tu pumpa, miniobchod a posta otvorena 3 popoludnia do tyzdna. Kazdy obyvatel tu ma viac uloh v dedine, vela z nich robi sprievodcov, popritom napriklad na poste, su uctovnikmi, opravarmi a podobne.

Nastastie nas nalozili na spravne lietadlo a po prilete sme dostali certifikat, ze sme prekrocili polarny kruh. Vraj len 2 % turistov, ktori navstivia Fairbanks, idu este severnejsie.

Pilot nas upozornil pri pristavani na univerzitu a jej muzeum s hromadou fosilii. Jeden jej profesor vraj skusal jest 2000 rokov stare zviera objavene v permafroste. Chceli sme teda muzeum navstivit, na nase sklamanie ale uz bolo zatvorene. Univerzita vyzera velmi moderne, z exponatu pred budovou sme sa aj dozvedeli, ze ako jedina v USA ma vesmirny program a spolupracuje s NASA. Vypustili uz niekolko stoviek balistickych rakiet s meracimi zariadeniami do vysky 400 km. Az sa mi zachcelo ist sem studovat.

Potrebovali sme ale vyrazit, bolo skoro 7 hodin a chceli sme pri Denali stihnut suvenirovy obchod, ktory mal by otvoreny do desiatej, aby sme tam kupili vyhliadnutu tasku, nech sa zvladneme pobalit. Stihli sme to nakoniec celkom slusne pred zaverecnou z internetu, ale uz nas dnu nepustili. Zapichli sme to teda nedaleko na parkovisko a zalomili spat. Poslednykrat v aute pocas tejto dovolenky.