Ráno začína hlavný program výletu, medzi ôsmou a deviatou nastupujeme do minibusu. Geigerov počítač ukazuje radiáciu 0.12 µSv.  Počasie je daždivé a pekne chladné, postapokalyptická atmosféra bude dokonalá. Cestou sa zastavíme na pumpe nakúpiť prípadne nejaké zásoby na jedenie a pitie a následne stojíme až pri  vstupnej kontrole. Tu sme sa ale zdržali vyše hodiny, kontrola vyzerá byť prísnejšia ako na hraniciach a, hlavne, všetci majú čas. Postupne sa zastavujeme  pri uvítacej tabuli na vstupe do mesta Černobyľ a v meste pri pamiatke zaniknutým dedinám v oblasti. Je tu cez 100 tabúľ s názvami, v meste Černobyľ však stále žijú ľudia, síce len pracovníci z oblasti, ktorí sem chodia na dvojtýždňové zmeny, ale aj napriek tomu stretávame miestnych. Potom sa ideme najesť asi do jedinej reštaurácii v oblasti, jedlo je fajn a bravčové veľmi pripomína slovenskú stravu. Už si pomaly zvykáme a kávu si objednávame pri pulte v slovenčine, barman ale neprehovorí ani slovo. Cítiť tu už vplyv turizmu a za Chernobeer v plechovke pýtajú 3 eurá.

Ďalší bod je zbierka automatických strojov, ktoré slúžili na odpratávanie rádioaktívneho odbadu po katastrofe. ZSSR však nechcelo prezradiť skutočnú hodnotu radiácie, takže Nemecko dodalo perfektné stroje, ale určené pre nižšie hodnoty a tie po pár dňoch vypovedali službu. Ich úlohu tak opäť museli nahradiť dokonalejšie stroje – ľudia vo veku do 30 rokov, z ktorých úž štvrtina nechodí po tomto svete.

Teraz mierime k radaru Duga, svojho času najväčšieho v sovietskom zväze. Stavba je ozrutná a zrejme kvalitná, keď po toľkých rokoch bez údržby okrem hrdze nie sú badateľné známky narušenej statiky. Tento radar bol tajným projektom a obyvatelia v tejto oblasti o ňom ani netušili, no detegoval objekty vo vzdialenosti cez 2500 km. Zaujímavosťou je, že vysielač bol vzdialený 60 km od príjimača.

Škôlka patrí k bodom, ktoré som už poznal z iných zápiskov z výletov v Černobyle. Narážame na viacero scénok, ktoré boli naaranžované, aby zahrali návštevníkom na city a boli v peknom kontraste s okolím (bábiky, hračky apod). Napriek tomu som si ich odfotil, celkovo nemyslím, že budova budí až taký nedotknutý dojem po 31 rokoch, sem-tam tu vidieť zahodenú plastovú fľašu, tisíce turistov urobili svoje.

Odtiaľ už prechádzame okolo elektrárne, najprv sa zastavíme obďaleč pre lepší výhľad na nedokončenú chladiacu vežu a potom až priamo pri novom sarkofágu. Tam je zakázané fotiť, len pomník a sarkofág, všetko čo je vľavo a vpravo sa fotiť nesmie. Človek by sa ale musel hodne snažiť, aby dostal do záberu len to, čo smel.

Tak, a teraz to najlepšie – Pripyať. Najprv uvítacia tabuľa s kvetmi, a potom už centrum mesta. Pri tabuli Paťo odbehne na druhú stranu cesty, čo sa sprievodcovi nepáči, že porušuje pravidlá, no Paťo sa bráni, že na druhej strane je predsa vyššia radiácia a to je zaujímavé. V meste už nadobúdam dojem mesta duchov. Prvá inštrukcia sa týka záchodov, máme ísť za najbližší strom, ak treba, a druhá, že sa máme vyhýbať machu a blatu kvôli kontaminácii. Na námestí nám sprievodca Sergej ukazuje reštauráciu s originálnym názvom, ktorú všetci turisti volajú Pektopah (Restoran v azbuke). Vojdeme aj do divadla, ale statika nevyzerá bezpečne, takže úplne dovnútra nás Sergej nepustí. Niektorým zo skupiny sa to nepáči, ale vraj tu už mali pár zlomených rúk a nôh a pri porušení aj on môže ľahko prísť o prácu a každým rokom sa situácia zhoršuje, takže stále menej a menej priestorov je sprístupnených.

Konečne prichádzame k parku s autodromom a ruským kolesom. Predstavujeme si, ako sa v kolese vozili deti, no sprievodca nám emotívne myšlienky preruší informáciou, že reaktor explodoval 4 dni pred spustením parku, takže sa v ňom nikdy nikto nevozil.

Ja, Saša a Kubo využívame situáciu a ideme sa vymočiť. Kubo s Peťou medzičasom nasledujú vzdalujúcu sa skupinu a ja čakám Sašu. keď vyleze spoza ruského kolesa, skupinu už nevidíme a v okolí vládne vražedné ticho, nepočuť ani vtáky, ani vietor, nič. Pridáme do kroku smerom, ktorým šli ostatní, ale narážame na T-križovatku. Vpravo cesta končí v poraste, takže mohli odísť jedine vľavo. V tom zľava došiel minibus s inou skupinkou, tú vyložil a odobral sa cestou naspäť. Zrejme to bude správna cesta. Zrýchlujeme, míňame jeden opustený panelák za druhým, ticho sa stupňuje, porast hustne a nikde nikoho. Chernobyl Diaries naživo. Chcem teda zavolať Borisovi, no signál nikde. Kým spanikárime, signál nabehne a už volám s Borisom. „Tu sme, ako sú veľké štadiónové svetlá na stĺpoch, prešli sme cez taký múrik a šli ďalej.“ Výborne, my sme cez múrik nešli a vysoké stĺpy už nevidíme vôbec. V diaľke sme zazreli odparkovanú dodávku niektorej skupiny, tak nie sme asi ďaleko. Vraciame sa a Boris ide naproti, ale on sa skúsene oddelil od svojej skupiny a keď sme sa s ním stretli a vrátli, kde ich opustil, ani on netušil, kam šli. Nevadí, aspoň sme už boli traja. Tak sme uháňali vedení intuíciou. Nakoniec sme dorazli zrejme k dodávke, ktorú sme so Sašou videli obdaleč, keď sme my zablúdili. Sergej nám nevynadal a trocha ľutujem, že som cestou nefotil. Keby som vedel, že už táto túra končí, až tak by som neutekal. Ešte sme sa zastavili v kaviarni s umeleckým názvom Pripjať na brehu umelého jazera a mierime opäť k reštaurácii, kde sme mali obed. Poslednou zastávkou je opustená dedinka v lese, prvý dom zrejme gynekológia, potom sme ešte vošli niekomu do obývačky, do obchodu a naspäť do minibusu. Už len dvakrát kontrola rádioaktivity a už len na hotel.

Škoda, že sme nenavštívli bazén ani množstvo plynových masiek, ktoré som poznal z obrázkov. Na druhej strane som rád, že som to videl teraz, zrejme každým rokom budú väčšie a väčšie obmedzenia a všetko bude viac a viac schátrané. Pred cestou som sa dočítal, že vraj sa to plánuje uzavrieť a má sa tu postaviť solárna elektráreň. Sergej mi to ale vyvrátil, solárnu elektráreň nemá zmysel stavať v zamorenej oblasti, keď Ukrajina je veľmi riedko obývaná krajina a voľnej plochy je tam viac než dosť.

Po večeri sa rozdelujeme, naša skupina ide do ukrajinského mcdonaldu porovnať BigMac menu za zlomkovú cenu a potom máme v pláne si dať 100 g vodky a pivo a ísť spať. Tomáš oslovil náhodne okoloidúcich, ktorí mu poradili nejaký bar, čo je niekde v podzemí Majdanu v nákupnom centre Globus. Tam sme ale nič nenašli, tak sme sa rozhodli kúpiť si vodku v bille a vypiť na izbe. Chytíme nejakú do ruky a Tomáš zastavil dve ukrajinské dievčence, či je to dobrá voľba. Tie síce nevedia anglicky okrem „this“ a „vodka“ nič, ale pekne nám v regáli ukážu, čo je dobré. Len Tomáš akosi nechápe, že Chilli vodka nie je z Čile. berieme teda politerku za 80 hrivien (asi 3 eurá) a ideme na izbu. Cestou sme ešte stretli týpka, čo chcel od nás cigarety a predstavil sa ako Oleg a ukázal prstom na Tomáša. „Andrew“, odpovedal bez známky zaváhania. Od teraz je Andrew, postupne si zvyká. Pred vchodom nás stopne ešte jeden domáci. Predáva náramky na pomoc vojakom a deťom v Donbase. Andrew nevie povedať nie a rozhodne sa mu prispieť, lenže v peňaženke už má iba 2 hrivny a väčšiu bankovku, tú vytiahne a podá chlapíkovi. Ten neváha a zapýta aj euro mince, vraj ich zbiera. To už nemá a ideme na izbu. „Nehovorte Kubovi, koľko som mu dal“, upozorní nas Andrew, takže suma ostáva utajená. Kubo ani Peťa, ktorí už boli medzičasom na izbe, na vodku chuť nemajú, tak pijeme bez nich. Vypijeme neuveriteľné 4 deci a máme pocit, že je to dosť a ideme spať.