V noci nakoniec ziadna burka nebola, akurat prsalo a fukalo, aj zima sa dala vydrzat, len sme vstali akisi dolamani. Ship cruise bola az o jedenastej, takze nas cas az tak netlacil a do supermarketu sme dorazili az okolo osmej. Tam sme si dali horucu gulasoidnu polievku v 16 ozovom (cca pol litra) pohari a kavu. Polievka bola dost husta a kupodivu aj dobra.

Poriadne lialo, takze zvysny cas nam vyplnila navsteva Sealife centra. Jeho primarnym cielom je vyskum, takze akvarii tam nie je tak vela ako sme videli v Norsku, ale aj tak navsteva stala za to. Mali sme moznost vidiet, ako vazia morske vtaky vo velkej klietke (ich nazov skutocne neviem). Jednoducho dosli s vedrom ryb a kazdy postupne vyskocil na malu vahu, kde dostal rybu a potom prenechal miesto dalsiemu v poradi. Zaujimave, ako nikdy nestali na vahe naraz dvaja, ani sa nepobili. Pre predstavu, bolo ich tam asi 100, takze po prvej tretine nas to prestalo bavit. Neskor sa nam prihovoril pracovnik centra, cez okno nam poukazoval mladata  tulenov a vydier, ktore nasli opustene, vysvetlil ako sa o ne staraju, ako ich trenuju a niektore vypustaju do volnej prirody. Populacia tulenov im za poslednych par rokov klesla o 80 %, takze maju co robit, aby hlavne zistili, preco. Pred odchodom sme si este doplnili satnik o nepremokave vetrovky, o hodne teplejsie ako tie, co sme si doniesli. Budu sa nam este urcite hodit, snad sa potom aj nejak pobalime do lietadla.

Na lodi to mali celkom dobre vymyslene, kazdy dostal konkretny stol, aby sa ludia netlacili o miesto, a k jedlu, ktore zacali podavat taku pol hodinu po vyplavani, volali nasladne podla stolov, takze opat ziadne bitky o jedlo. Bol all you can eat s asi najlepsim lososom, akeho som jedol, a hovadzim rebrom.  S plnym zaludkom nastal cas vyjst na palubu do dazda a vetra a fotit rozpravkovu krajinu.

Miestami sa nedalo ani otocit tvarou v smere jazdy a prsiplast mi vial ako batmanovi, ale nemohol som predsa premeskat paradny zaber, napriklad nejakej velryby. Lod sa nakoniec hojdala celkom seriozne a par ludom doslo zle vratane Sasi a posadka musela pekne upratovat. Ci bolo Sasi zle z lode alebo jej nesadlo jedlo nevieme, na lodi jej zle zatial nikdy nebolo, ale treba uznat, ze vacsie naklony som este nezazil.

Postupne sa ukazali tulene, orly, vtaky, co sme videli v sealife centre a krajina ako zo strateneho sveta. Lod priplavala az k ladovcu Bear Glacier, nebolo sice vidiet ustie ladovca do mora, ale farebna hranica vody z ladovca a morskej vody na hladine bola jasne viditelna. Celkovo zelenkava voda na pobrezi Aljasky je takto sfarbena prave vdaka vode z ladovcov, ktora je plna sute a je vysoko mineralizovana.

Sasi sa medzicasom aspon troska polepsilo, ale dezert podavany na ceste spat sme uz vynechali. Bolo uz okolo 5 hodin vecer, tak sme sa vratili do kempu, aby si Sasa po pregrcanej plavbe trocha pospala v aute a ja som sa vybral na prechadzku co to pofotit.

Po plazi ma to doviedlo k turistickemu okruhu a medzicasom zacalo znova prsat. Nechal som sa unasat divou prirodou a potom som zasiel do lesa. Ten uz po par metroch posobil ako praveka dzungla a v myslienkach som zabludil aj k stretnutiu s medvedom.

Sasa uz bola fit a tak nam nic nebranilo ist na veceru, kde nam naservirovali tanier s mixom vyprazanych morskych ryb a makkysov. V tom sa nam prihovorili od vedlajsieho stola s ceskym ‚Ahoj‘ dvaja starsi pani. Vraj su na ceste uz 2 tyzdne a zo Sewardu sa vratia do Kanady a celkovo budu na vylete asi mesiac. Vyspovedali nas, aka bola cesta lodou, zazelali stastnu cestu a odisli. Este nas zaujali Polky pri inom stole, ktore zrejme prechadzaju Aljaskou na bicykli a akurat sa susili. Tie sa ale s nami do reci nedali. Dnes sme boli troska sklamani, ze sme nevideli ziadnu kosatku, vraskavca ani lamajuci sa ladovec, no nevadi, mame pred sebou este hodne cesty aj zazitkov.