Napad ist na svadobnu cestu na Aljasku sa nam zrodil v hlavach (presnejsie v Sasinej hlave) davno pred tym, nez sme o svadbe vobec chyrovali. Cas pomaly plynul a my sme sa na tej Aljaske ocitli.
Kedze sme to mali naplanovane tyzden po svadbe, najvacsie stresy boli zo Sasinych novych dokladov. Aby sme ich stihli vybavit, aby sme stihli vybavit pre nu Estu (aj tu som vyplnal na dvakrat, kedze najprv som jej dal muzske pohlavie) a aby ju s novymi dokladmi aj pustili cez hranice.
Toto vsetko sa nakoniec zvladlo na jednotku a az do Anchorage sme sa dopravili bez problemov. Este vo Viedni sa nam nastatie podarilo v check-in kiosku aj zvolit miesta pri okne a pocasie nam prialo a mali sme moznost vidiet ladove krihy v Gronsku.
Najvacsie Aljaske letisko posobi ako hotel z americkeho filmu zo sedemdesiatych rokov a okrem nas tam nebolo ziadne ine osobne lietadlo, akurat niekolko stredne velkych nakladnych. Z batoziny sa nam nastastie stratila len jedna karimatka, panovali hlavne obavy, aby sa nejaka cast turistickeho ruksaku s mnozstvom karabin nezasekla niekde pri transporte batoziny a prisli by sme on cely.
Plan bol ist z letiska priamo do vyhliadnutej pozicovne a odtial uz na pozicanom aute na Airbnb ubytovanie. Uberistovi som mal chvilu problem vysvetlit, kde cakame, ale potom trafil. Vacsia sranda nas cakala v pozicovni, kde od nas pytali potvrdenie o poisteni pozicanych aut. Oni to poistenie vraj prestali poskytovat, ale pani nam ochotne vytlacila 3 kontakty na rozne poistovne, kde si mozeme poistku uzavriet, vsetky vsak len pre rezidentov USA. Ked videla nase zufalstvo, poradila inu pozicovnu, kde poistenie davaju. Len kusol odtial. A aby toho nebolo malo, zavolala kolegu, ktory nas tam ochotne zaviezol, ze vidi, kolko mame batoziny, nech sa nemusime trepat po svojom. A este ani za cestu nic nechcel.
V tejto pozicovni nas caka rovnako mila pani. Dostali sme Nissan Rogue a na asi 200 konovy motor, ako standard americkej zakladnej vybavy, som si celkom rychlo zvykol. Self check-in v airbnb nie je pre nas ziadna novinka a po zhodeni ruksakov sme sa vybrali naspat do mesta.
Akurat sme natrafili na akysi blsi trh, skoda, ze uz vsetko balili, takze sme ani poriadne nevideli, co ponukali. Teraz sme vsak potrebovali najst nieco poriadne na jedenie a chvilku trvalo, kym sme natrafili na restauraciu vyhovujucu nasim poziadavkam. Perfektny aljasky fish&chips a brownie sme zhltli jedna radost. Zacala vsak na nas doliehat unava po dlhom lete, zamierili sme k pobreziu a odtial sme mali v plane dojst k autu. V tom sa vsak ozval Sasin zazivaci trakt a cesta k autu sa v okamihu zmenila na cestu k najblizsiemu zachodu. Kedze sme nechceli byt za hulvatov, tak sme si chceli dat niekde aspon kavu, vsetky kaviarne vsak razom zmizli alebo zatvorili a v cinskej restauracii nam ponukli namiesto kavy caj a aj to len k jedlu. Zachranilo nas Hard rock cafe a aj ked napriek slovu cafe v nazve maju kavu hnusnu, aspon casnik ma vybehol nahanat az na ulicu s mojimi zabudnutymi slnecnymi okuliarmi.
Pocas cesty naspat k pobreziu to na Sasu prislo znova, tentokrat to ale vybavila v prirode nedaleko turistickeho chodnika. A stihla to este raz, kym sme prisli k autu, do tretice posluzili toi toi budky na parkovisku. Na izbe nas uz cakala vytuzena postel a konecne mozeme zalahnut spat. A v hlavach nam stale viri, ze sa nam to podarilo, byt tu, na Aljaske.