Vyspať sa môžeme aj po dovolenke, takže žiadne leňošenie v posteli sa nekonalo, ale aj napriek tomu sme dorazili do centra až pred obedom. Šli sme len traja, Kamarátka sa rozhodla chorobu radšej vyležať na internáte.
Parkovanie sme nehľadali nejak extrémne dlho, centrum je relatívne malé a boli sme odhodlaní ísť na platené parkovisko.
Prvé kroky viedli rovno k dominante mesta – katedrále. Pri prvom pohľade sa nám zatočila hlava ako pri cene parkovného a vo vnútri to nepôsobilo o nič menej pompézne. Nevynechali sme ani pridružené múzeá, aby sme sa dozvedeli, že katedrála bola niekoľkokrát signifikantne prestavaná, až je zvláštne, že stále vôbec stojí.
Náhodnými typicky zafarebnými uličkami sme sa vybrali k pobrežiu. Škoda, že v tomto ročnom období sa nerobili výlety na pevnosť na mori, obzreli sme si ju teda aspoň z diaľky. Prešli sme prístavnou štvrťou zo začiatku minulého storočia, mnohé malebné tehličkové budovy boli prerobené na reštaurácie a jej okraj lemovali budovy zrejme obytné bloky bohatšej vrstvy obyvateľstva.
Niekoľkokrát sme zablúdili, ale konečne sa dostávame k pohľadnicovým domčekom a významnému mostu. Domčeky ani most nesklamali, je čas na jedlo.
Znova trocha mierne blúdime (hoci máme Dávida, ktorý tu už nejaký ten piatok býva, v oku mesto stále nemá…), konečne trafíme do vopred vyhliadnutej all you can eat sushi reštaurácie (tento typ reštaurácii je tu suveréjne finančne najvýhodnejší), avšak zavreli pár minút dozadu. A vlastne v tomto veľkonočnom čase sme cestou videli niekoľko ďalších reštaurácií, ktoré nám mali byť záchranou, no boli zavreté. Niekoľko kolečiek po tých istých uliciach a vynorila sa pred nami iná ázijská kuchyňa pre bezodné žalúdky. Veselá ázijská rodina pri stole vzadu dáva tušiť, že je otvorené a môžeme začať hodovať. Systém objednávania je trochu zvláštny, aj keď možno jeho dôsledkom je čerstvé sushi – dostaneme papier s perom a vypisujeme, koľko ktorých maki, nigiri a tých ďalších chceme. Keď zjeme, stačí vraj vyplniť ďalší papier a znova donesú. Na jedlo teda čakáme a neberieme z pultu, ale ako máme vedieť koľko čoho objednať? Čašníčka je nápomocná a odporučí počet. Ten si teda prispôsobíme, aby sme z každého mali aspoň jeden kus a druhú várku už vieme, čo chceme, akurát to už nevládzeme zjesť. Aby sme nevyzerali ako nevychovaní východoeurópania a nebodaj nedostali pokutu za food wastage, tlačíme do seba z posledných síl a pôžitok z jedla sa mení v utrpenie.
Prehliadka centra priniesla ešte jedno prekvapenie a stresujúcu situáciu, parkovací dom je… zamknutý. Žiadna cesta dnu, možno von áno, ale dnu bez porušenia zákona asi nie. Už prerátavame, koľko vyjde cena parkovného, ak tam bude auto stáť do rána, pri cene 4 eurá na pol hodinu vychádzajú zaujímavé cifry. Snáď nás spasí telefonát na infolinku, ktorú sme z nórskeho textu na vchode pre chodcov identifikovali len podľa množstva číslic za sebou. Dávidovi v tej chvíli z nejakého dôvodu napadne zadať číslo na parkovacej karte na číselníku pri dverách a kameň zo srdca padá, zabzučí bzučiak a sme dnu. Tento poznatok sa nám ešte bude hodiť.
Už sa pomaly stmieva, zamierime ešte k Dávidovej škole ako vystrihnutej z Harryho Pottera. Žiaľ, tu je len nejaký dekanát a neučí sa tu reálne. Posledná zastávka je pevnosť na kopci. Ako inak, zavretá, z kopca je však pekný výhľad na osvetlený Trondheim. A deň je na konci, zajtra nás čaká už cesta naspäť na juh.
