Dnes sme mali za cieľ dostať sa do Trondheimu čo najskôr, aby sme sa pokojne vybalili a mohli ísť na All you can eat pizzu do vyhliadkovej veže v Trondheime. Mali sme teda len pár oddychových zastávok, narazili sme zase na Tesla nabíjaciu stanicu a sledovali sme stúpajúce ceny PHM smerom na sever. Vo vnútrozemí vyzerali niektoré lesy celkom divoko, pumpy len kde-tu a dokonca nás zastihla aj mierna snežná fujavica.

Nórske internáty sú na míle vzdialené tým našim a to sme boli dokonca vraj v tých podradnejších určených pre zahraničných. Zaujímavé nám prišlo hlavne problematické parkovanie pre návštevy a niekoľko detských ihrísk – tu je vraj celkom bežné študovať, bývať na internáte a mať zároveň deti.

Vybalili sme veci a už sa tešíme na nekonečne veľa jedla s točiacou sa vyhliadkou. Bratislavské UFO s podobnou atrakciou je určené len pre úzku skupinu ľudí s adekvátnym príjmom, no tu ponúkajú v určitých hodinách Zjedz koľko vládzeš za približne 12 eur, čo je, uznajte sami, aj pre Slováka perfektná cena. A to nehovorím o Nóroch, ktorí musia štandardne v reštaurácii rátať aspon 300 korún na hlavu plus 70-90 za nejaké to pivo.

Reštaurácia v Tyholttårnet patrí celkom populárnej sieti Egon, len v samotnom Trondheime majú niekoľko prevádzok a zrejme v každej ponúkajú bufetovú pizzu, ale táto je najatraktívnejšia aj pre domácich, takže bolo plno a hodne sme sa načakali a niekoľkokrát vystriedali náhodne uvoľnený stôl, kým nám natrvalo priradili nejaký na druhom – točiacom – poschodí.

Samozrejme nás fascinovalo, že nikto nekontroluje, či zákazník za jedlo zaplatil a keďže v severských krajinách dávajú účet z pokladne až na požiadanie, je to praktický aj nemožné skontrolovať. Lenže sme v Nórsku a prečo by to vôbec niekto robil?

Najedení do prasknutia sme si približne naplánovali, čo chceme ďalší deň vidieť a kde by sme mohli prečkať noc a pobrali sme sa spať.