Napätie sa zvyšuje hneď z rána, keďže sme len vstali krátko po šiestej, so Sašiným ranným tempom bolo jasné, že nevyrazíme ani o ôsmej. Podľa plánu by sme však mali byť schopní doraziť včas aj keby vyrazíme o deviatej a nebudeme sa nikde zbytočne zdržovať, no o štvrť na desať mi už dochádzala trpezlivosť.

Keď sme už ale sedeli v aute, konečne predsalen prevládlo nadšenie z celej cesty. Avšak nejakých 350 km od domu zrazu padla zo Sašinej strany otázka, či som jej dal do auta jej nachystané oblečenie do chladného počasia. To samozrejme ostalo doma a oheň bol na streche, utešujem a v kútiku duše dúfam, že studený front sa nám bude vyhýbať.

Prvú väčšiu zastávku sme si dali až pri Wörthersee (Sygic nám zvolil trocha odlišnú trasu od plánovanej na Google maps), perfektný výhľad na jazero a zmrzlina s kávou nam pomohli prestať myslieť na prípadnú ruskú zimu bez adekvátneho oblečenia.

Po  prechode cez Slovinské hranice nás vystrašili búdky s nápisom Vignete. Hoci diaľničnú známku máme, nevyzeralo, že by niekomu pred nami tento poplatok odpustili a pri pomyslení na slovinské ceny diaľnic by to určite nebola malá suma. Nakoniec to bolo 7 eur za tunel.

V Slovinsku už na nás čakali majestátne kopce presne,  ako sme si ich predstavovali a po zjazde z dialnice som si na horských serpentínach s nadšením zajazdil rally.

Napriek veľkej popularite Bledu to v okolí kempu nevyzeralo preplnené turistami, ako je to zvykom v prímorských oblastiach. Keď sme si konečne starostlivo vybrali miesto na stanovanie v dostatočnej blízkosti spŕch a záchodov a šli nahlásiť číslo boxu, tak nás slečna nesmelo zrušila, že nám zabudla oznámiť rozsah miest, ktoré su rezervované. Na druhý pokus sme už boli, našťastie, úspešní. Stan bol rozložený do 20 minút a hoci bolo už poobedie, hlad nás zatiaľ neovládol, takže pomaly aj dobiehame zameškané. Môžeme teda vyraziť na prvé výlety v okolí.

Vybrali sme sa teda navštíviť Bled Castle, za necelých 10 minút sme parkovali takmer pred bránou. Chvíľu sme váhali, či vyššie vstupné bude stáť za to, avšak príležitosť sme si ujsť nechceli nechať. Pri pohľade zhora je hneď jasné, prečo padlo rozhodnutie vybudovať hrad práve tu. Celé jazero je ako na dlani, no interiér a intravilán pôsobí trochu stroho. Napriek tomu odchádzame s pozitívnym dojmom a mierime na ďalšie stanovište – vyhliadku na druhej strane jazera.

Pod kopcom nás privítalo ústie bobovej dráhy a na moje potešenie sa hore dalo ísť buď lanovkou alebo po vlastných. Volíme druhú možnosť a užívame si prechádzku v slnečnom počasí. Na vrchole nás zláka lanovka a na cestu dole pozeráme z výšky.

Časový sklz sme s prehľadom dobehli, vyberáme sa teda na romantickú podvečernú prechádzku v dedine Bled. Od jazera pofukuje už studený vietor, Saša si však zmrzlinu neodpustí. Pozorujeme kačaciu rodinku v blízkom kamarátstve s labuťami a vyhnaní chladom sa vraciame do auta, je čas vrátiť sa do kempu.

Tentokrát už chceme zahnať hlad aj skutočným jedlom, máme však chuť na niečo bufetové. Prekvapuje nás, že tak propagované turistické centrum neoplýva niekedy až otravnými gastronomickými zariadeniami a zohnať nejaký fastfood je v podstate celkom problém. Z druhej strany reštaurácie pri brehu objavujeme výčapný pult. V domnení, že si dáme teda niečo rýchle si ideme objednať, chlapík za pultom nás však upokojí, že pokiaľ to chceme zjesť tam, môžeme si sadnúť a prídu nás obslúžiť. V tom nám dochádza, že to je súčasť reštaurácie a po pôvodne odvážnom pláne najesť sa vonku utekáme radšej do tepla a bezvetria dnu. Dávame si pivo, čevapčiči a šalát, jedlo je výborné, ktovie, či to má na svedomí celodenná hladovka.

Zo spŕch sa vraciame už za tmy, no mne to nedá a berem statív a plánujem ísť urobiť niekoľko gýčových nočných fotiek kostola na ostrove. Tváriť sa ako profesionálny fotograf som vydržal skoro trištvrte hodinu, niektoré zábery sa mi celkom podarili, spokojný sa teda vraciam k Saši do stanu, ktorá už sladko spí.