Pôvodne sme mali v pláne vystriedať tri kempy, no nepriazeň počasia nám to prekazila. Dnes si už ale s počasím hlavu nelámeme, predpoveď na najbližších pár dní je viac ako pozitívna. Zložíme teda instantne stan a pomaly vyrážame na ďalšie stanovisko, tentokrát vysoko do hôr s prekrásnou scenériou – neďaleko mesta Soča.

Ideme štandardne podľa navigácie a užívame si okolitú prírodu, no zrazu sme narazili na problém. Prišli sme do akejsi športovej dedinky, kde namiesto bežných obchodov na námestí sú samé športové potreby a davy ľudí. Asi sa tu koná nejaká významná udalosť. Odbáčame a prechádzame okolo prenosnej tabule „Zákaz vjazdu“. Čo to? Odbočím na najbližšom parkovisku a skontrolujem GPS – iná cesta nevedie, jedine okolo cez Taliansko, čo by nás stálo zhruba hodinu cesty navyše. Vidíme, že mnoho jazdcov tento zákaz odignorovalo a veselo idú ďalej, rozhodneme sa to risknúť teda aj my. Netrvá dlho a vieme, o čo ide – bežecké preteky. Dobehli sme posledného opozdilca, za ktorým šlo už len organizátorské auto a nikoho nechcelo pustiť pred seba. Ak je to maratón a končí niekde pri našom cieli (odbočky tu veľmi nie sú), bude to poriadne dlhá cesta. Žial, musíme sa teda otočiť a prejsť cez Taliansko. Hoci sme si ale nadbehli, výhľad sme mali pekný.

Obrázky z internetu neklamali, kemp je naozaj zasadený medzi takmer 2000 metrové kopce. Chvíľu sa nevieme rozhodnúť, kde to zvaliť, no nakoniec si svoje hniezdečko nájdeme. Je čas obeda, zjeme teda cookiesky a hor‘ sa na nejakú túru. Na recepcii sme dostali leták s návrhmi na turistiku, od najľahšej až po náročné celodenné šlapanie. Volíme teda niečo medzi 2-3 hodinami aj s nejakým prevýšením, nech to nie je detská prechádzka.

Ako ale nájsť začiatok cesty? Súradnice ani lepší výrez mapy žiaden, len slovný popis. Zastavíme pri kostole, no nepozdáva sa nám to, tak ideme ďalej. Počas cesty zazrieme, že sme asi boli predsalen na správnej adrese a vrátime sa. Túra začína. Šlapeme lesom, sem-tam nejaký domček na čistinke, ale sľubovaný kaňon s riekou akosi nikde.

Snažíme sa orientovať podľa textového popisu v letáku, ide to ťažko, ale dá sa. Zrazu sa cesta točí a začíname kráčať proti prúdu rieky a začína sa črtať skutočný kaňon hlboký minimálne 10 metrov. Nájdeme si miestečko, kde si dáme pauzu, zjeme nejaké orechy, proteínové tyčinky, napijeme sa, podebatíme a pomaly sa vyberáme ďalej.

Saši sa ale nepáči predieranie cez húštinu chodníkom, ktorý vyzerá, že každú chvíľu skončí a tak sa vráti na značenú cestu, dohodneme sa, že ja sa pokúsim výjsť na tú cestu kus vyššie. Naskytujú sa mi neuveriteľné pohľady na rieku hlboko podo mnou, fotky síce stoja za prd, ale čo na tom.

Po čase sa teda rozhodnem dostať hore  na značený chodník. Seknem to krížom, prechádzam viacerými etážami, ktoré by mohli byť tou správnou cestou, Sašu nikde nevidím, tak stále pokračujem vyššie. Kde sa berie toľko rovnobežných ciest? Prešla už okolo? Mám ísť naspäť smerom vpravo, alebo ďalej po ceste? Ako sa nájdeme? Dosť som sa zdržal, takže už ma mohla obehnúť… Idem teda radšej smerom naspäť. Zázrakom zazriem v húštine farebné oblečenie, ale asi o 3 poschodia nižšie. Hlasným kričaním sa nájdeme a prejdem húštinou na ten správny level. Trocha zašpásujeme na tému stratenia v lese, pádu do rokliny a smrti vyhladovaním a s radosťou sa vraciame k autu.

Ešte jedna destinácia nám vŕta v hlave, na ktorú sme sa namotali z informačných tabúl – sirarna. Nejaký poriadny domáci syr by bodol. Necháme sa viesť značením a dostávame sa hooodne vysoko do kopcov. Paráda. Prichádzame na koniec cesty, zaparkujeme pred horovo vyzerajúcim domom a rozmýšlame, ktorý dom môže byť zdrojom domáceho syru. Zrazu sa objaví ešte hororovejší chlapík so skleneným pohľadom (asi šedý zákal na jednom oku), prvý dojem klame a vďaka podobnosti našich jazykov nám vysvetlí, že môžeme zaparkovať uňho a zbehnúť peši k domčeku v dolinke, alebo ísť až tam autom – to je spomínaná sirarna. Zídeme dole autom a pristihneme rodinku pri večeri na terase. Jedia vyprážaný syr! A že česko-slovenská špecialita. Pán domáci nám dá zo syra ochutnať (toho na predaj, nie vyprážaného), ponúka pálenkou a dozvedáme sa, že domáca pozná nejakú slovenku, čo sa prisťahovala do neďalekej dediny. Kupujeme pol kila parádneho ovčieho syru za 10 eur a mierime do kempu. Trocha ešte popozeráme okolie, sadneme na pivo a vlezieme do stanu.

Chvíľu si poležíme a podebatujeme a pôjdeme sa osprchovať, hovoríme si. Niekedy uprostred noci ma len zobudí plný mechúr, donútim sa ísť na záchod a šťastne znova zaspím.