Do neďalekého Molde sme dorazili relatívne rýchlo, mesto vyzeralo pusto a na parkovisku pri vode žiadne autá. Dôvodom sa ukázalo byť parkovanie asi za milión eur na hodinu, tak sme chvíľu blúdili a našli prijateľné podzemné parkovisko. Zvolili sme osvedčenú taktiku z Kristiansundu – čo najskôr nájsť turistické informácie. Neskôr sa táto voľba neukázala byť najšťastnejšia, namiesto informácií sme našli len čakáreň v prístave na lodnú dopravu, tak sme sa začali na turistické informácie vypytovať miestnych – každý nás posielal inde a mali byť vraj v nejakom obuvníctve. Niekde sa nám podarilo splašiť aspoň mapu, tak sme hľadanie informácií po čase vzdali a zmenili cieľ – miesto na raňajky. Cestou sme videli radnicu, ktorá sa veľmi nelíšila od našich socialistických skvostov (znalý architekt nás teraz označí za kacírov) a našli príjemnú kaviarničku. Odskúšali sme bagetu s lososom a miestnu špecialitu. Tá sa podobala na palacinku, ale obsluha prirovnanie k palacinke nechcela ani počuť, toto je ich originál!
Najedení a nadopovaní kávou sme zvolili trasu. Ideme peši, na jednej križovatke sme ostali celkom zaseknutí, názov ulice neviem nájsť na mape, no okoloidúci vidiac nerozhodnosť bez oslovonia rovno ukazuje rukou, kade máme ísť. Asi nie sme prví. Narazili sme na múzeum so záhradkou a hoci bolo zavreté, bolo z neho cítiť akúsi dobovú strašidelnosť.
Trocha chôdze do kopca a konečne nejaká vyhliadka. Nemci sediaci na neďalekej lavičke asi zisťujú až po našom príchode, že keď urobia pár krokov, naskytne sa im nádherný pohľad na fjordy a hory. Pár minút už mohli počkať, kým sme nakukli na druhú stranu a pustili sa do skanzenu.
Vstup je voľný a ako prvé nás potešia chodúle, ihneď sa na ne vrháme. Kamarátke to veľmi nejde, ale mne sa darí prejsť aj 10 metrov, na vyšších sa ale už bojím. Odtiaľ sa už vydávame na cestu k autu, pozrieme zblízka miestny kostol (asi významný bod záujmu) a podľa mapy sa rozhodneme ešte ísť na vyhliadku nad mestom. Náš plán prekazí rampa, zaparkujeme a volíme ďalší postup po svojich. No netrvá dlho – koniec cesty a zrazu, len tak, sneh. Voľba to nie je ľahká, nie všetci máme vhodnú obuv a vyhliadka je, bohvie, jak ďaleko, no napriek tomu to skúsime. Miestami sa zabárame až po kolená a keď prefrčia okolo prví bežkári, tak to vzdávame.
Mierime do Alesundu, k jednému z tých významnejších Nórskych miest. Cesty sú úzke a kľukaté a scenérie stoja opäť za to, takže jazdu si adekvátne užívam.
Najprv chceme mať vybavené spanie, nech sme bez stresu, bodujeme hneď v prvom kempe. Recepcia je celkom veľká miestnosť, asi zároveň spoločenská, a očividne sme zobudili nejakého chlapíka spiaceho na gauči. Žeby recepčný? Vyvedie nás z omylu a poradí, že máme zavolať na číslo uvedené na dverách. Takže kemp úplne bez dozoru, pokojne mohol ísť kľúče vydávať niekto z nás. Chlapík je vraj do pol hodiny v kempe, tak sa rozhodneme ho počkať a trocha sa poprechádzame, aké sú chatky vlastne v ponuke, aspoň nakukneme cez okná. Cena je nakoniec výborná, chatka tiež, nie je čo riešiť. Do zotmenia máme ešte čas, tak ideme naspäť do mesta.
Čakalo nás 418 schodov na vyhliadkový kopec a hneď vieme, odkial sú všetky tie pohľadnicové fotografie tohto mesta. Pouličné lampy už svietia, keď sa nám na farebné domčeky na brehu naskytne pohľad zblízka. Obzrieme si ešte kostol a strašne by sme chceli odskúšať nejakú reštauráciu s typickými nórskymi jedlami, toto je však seriózny problém. Šťastie sa na nás usmialo v podobe medzinárodného (hlavného) jedla – kebabu. Pomer cena/výkon nepopierateľný, najedení a plní zážitkov z ďalšieho dňa sa tešíme na posteľ.
