Okolo piatej nadránom nás čakalo nemilé prekvapenie, ktorého sme sa najviac obávali. Bubnujúci dážď neutíchal ani okolo deviatej, keď sme sa už chceli vydať na cesty. Dnes bola na pláne turistika po horách, no tento plán bol zjavne zmarený, takže nasledovala improvizácia.

Do úvahy teda prichádza presunúť niektorý výlet v interiéroch, naštastie Slovinsko je relatívne malá krajina a tak sme sa vydali do jaskyne Postojna vzdialenej asi 130 km. Keď sme dorazili, tak to vyzeralo, že sa počasie konečne umúdrilo a pršať prestalo a nádeje sa nám trocha zväčšili. Na pumpe neďaleko od cieľa sme si kúpili bagetu a šli si dať kávu. Zvonka kaviareň vyzerala akoby štandardne patrila k pumpe, no vo vnútri to skôr pripomínalo putiku plnú lokálnych štamgastov.

Pred jaskyňou sme trocha zablúdili a nápadné parkovisko sme prešli s domnením, že zaparkujeme bližšie, no zastavili sme pred nejakou administratívnou budovou v dedine. Ako sme tak pobehovali okolo auta a pozerali do telefónu, kde to tak môže byť, tak z práve odchádzajúceho BMW vyskočila teta a spýtala sa nás, čo hľadáme. Ochotne nás navigovala  a my sme sa vrátili k parkovisku, ktoré nám padlo do oka ako prvé.

Asi 100 metrov od jaskynného komplexu nás milo prekvapil stánok, kde každému návštevníkovi osobne vysvetlili, čo všetko sa dá v okolí vidieť, aké sú možnosti a koľko to bude stáť. Zvolili sme si teda jaskyňu a neďaleký hrad, tento špás nás pre dvoch vyšiel cez 60 eur. Narýchlo na záchod, trocha zmätkov a už sme boli v rade. Ľudí v anglickej skupine bolo celkom dosť, votreli sme sa teda ku skupine japoncov a dostali sme sa dovnútra hneď prvým vláčikom.

Jaskyňa vo vnútri bola neopísateľná, no kvôli svetelným podmienkam som sa rozhodol vôbec nefotiť, dokonalé fotky jaskyne si človek môže nájsť aj na internete. Japonci v tom ale očividne problém nevideli a neustále nás ohrozovali svojimi selfie palicami.

Keď sme z jaskyne  vyšli, vonku už lialo ako z krhly. Došli sme k neďalekému hradu, no pršať neprestávalo. Niekoľko desiatok minút sme posedávali v aute, konzumovali čo sa dalo a čakali, či sa to neumúdri. Neumúdrilo.  Vydali sme sa teda na cestu dažďom.

V Predjamskom hrade sme si vypýtali český audioguide a šli po stanovištiach. Hrad bol veru zaujímavý, postavený priamo v jaskyni, ale život tam nebol žiadna sláva. Bolo síce bezpečne, ale zima a vlhko.

Z hradu mierime do neďalekého shopping centra, kde si Saša kúpi teplé oblečenie, keďže to pripravené ostalo doma, a na záver ešte navštívime potraviny.

Ďeň sa blíži k záveru a je čas nájsť niečo na jedenie. Dážď neutícha, tak sa snažíme hľadať len niečo popri ceste. Podľa google maps je niečo v miestnej dedine, no namiesto pôvodného bufetu tu stojí čosi luxusnejšie a po preskúmaní cien vstávame a utekáme preč.

Už to pomaly vzdávame, keď na nás popri dialnici zakričí obrovský bilboard „Pizzeria“. To musí byť lacné, pizza je predsa všade lacná! 25 eur za pizzu však nie je príkladom kresťanskej ceny, užijeme si trápnu chvílku a znova odchádzame. Nakoniec si dáme na pumpe vysušenú pizzu, ukradneme za hrsť paličiek z kávomatu na miešanie kávy, aby sme mali čím natierať pomazánku a už sa tešíme na oddych.

Niet pochýb o tom, že bubnujúci dážď na strechu stanu je ideálny na zaspávanie, no než zalahneme, vymýšľame záložný plán, ktorým je cesta niekam na juh, kde by bola menšia pravdepodobnosť dažďa.