Po mexickych ranajkach sme tentokrat nastupili do autobusu a vystupili az v prestupnom bode na Times Square. Pocasie dnes vyslo, idealny cas na nejaku vyskovu budovu. Empire State Building je asi 20 minut pesi, takze sme sa pobrali tym smerom.

Najprv sme zamierili do bocneho vchodu, zrejme vstup do kancelarskych priestorov, no straznik nas este cez dvere rukou odnavigoval vedla. To nas ale uz stopol na ulici chlapik od Hop-on Hop-off busov a zacal ponukat listky do budovy. Vraj su lacnejsie, preskocime dlhe rady a jednoducho mame ich kupit od neho, dokonca aj ukazal preukaz, ze je opravneny predavat lisky. Rozhodli sme sa zariskovat a nakoniec vyratal, ze nam usetril 15 dolarov, tak ze si zasluzi nejaky tringelt. Bez ohladu na to, kolko sme usetrili v skutocnosti sme mu tych 5 dolarov dali. Ze by sme ale preskocili nejaky rad, to sa povedat neda, ale po nejakej pol hodinke sme uz boli na 80. poschodi. Prvotne sklamanie z vyhladu len cez sklo rychlo napravila smerova tabula upozornujuca na 86. poschodie. So Sasou sme 6 poschodi vybehli pesi, nech necakame na preplneny vytah. Tu uz sklo nebranilo vo vyhlade a mohli sme si pozriet New York z vrchu budovy, ktora bola najvyssou budovou sveta takmer 40 rokov. Da sa ist aj o par poschodi vyssie a robia aj nocne vyhliadky, no dalsich 5 poschodi by velmi nepomohlo a vzhladom na pocasie sme boli radi, ze nam vysla viditelnost aspon cez den.

Na vytah na 6 poschodi smerom dole sa cakalo neuveritelnych 20 minut, takze za 2 minutky sme boli opat na osemdesiatke a odtial celkom rychlo dole. Dnes si choroba vybrala Veroniku, takze tu sme sa rozdelili na dve skupiny. Nasa dalsia zastavka bola Flatiron building, tato nevsedna trojuholnikova budova bola v case dokoncenia v 1902 jedna z najvyssich budov v meste.

Po vlastnych sme zamierili ku Chrysler Building, dalsej ikonickej budove, a potom k Rockefellerovmu centru. Tu sme zostali celkom prekvapeni, nakolko predchadzajuce budovy boli v podstate len komercne budovy, tu sa nachadzalo male namesticko, par obchodikov a vo vnutri budovi bolo niekolkoposchodove obchodne centrum, hoci na prvy pohlad po vstupe to jasne nebolo a prezradila to az mapka na stene. Vstupna hala totiz vyzerala ako len dalsia tuctova kancelarska budova.

Objavili sme tu aj Sasinu vysnivanu Magnolia Bakery, kde sme nakupili viac, ako sme dokazali na posedenie zjest a prichadzajuci dazd nas posuril k ceste dalej. Na Times Square sme tak nastupili do metra a vybrali sa smerom k American Museum of Natural History.

Podla google maps sme nastupili na spoj, no ked sme namiesto 5 zastavok zastavili za 10 minut na 2 a okolo dalsich 5 vratane tej pod muzeom len prefrcali, bolo nam jasne, ze to nie je uplne v poriadku. Okamzite sme vystupili a zistili, ze sme nastupili na expresny spoj a podla par zmatenych cestujucich, sme neboli jedini. Prestupili sme na vlak smerom naspat a tentokrat uz zastavil spravne a my sme sa ocitli v muzeu. Vstupne bolo dobrovolne a dalo sa ist teoreticky aj za dolar, no my sme sa rozhodli zaplatit nieco malo nad odporucane vstupne. Hned vo vstupnej hale vystavene kostry dinosaurov dostali Sasu do vytrzenia. Najprv sme zacali prechadzat muzeom postupne, no potom nam doslo, ze to nebude zrovna rozumne a radsej sme vsetko prebehli a sli rovno do oddelenia dinosaurov. Tu mali ohromne mnozstvo kostier napriec vsetkymi obdobiami a, samozrejme, nemohli chybat kusy ako barosaurus, deinonychus alebo tyranosaurus. Sasa behala hore dole ako splasena a kazdy exponat fotila na tisic sposobov az pomaly zacali hlasit zaverecnu.

Narychlo sme zbehli 4 poschodia a sli pozriet este meteority a opustili muzeum ako jedni z poslednych. Po hotdogu zo stanku sme to dali krizom cez slavny Central Park k soske Alici v krajine zazrakov, no vzhladom na tmu uz pamatna fotka nebola.

Na tejto strane parku bola zastavka metra troska dalej a tak nejaky ten kilometer sme si museli zas odslapat, aby sme sa dostali opat na Times Square. Hotdogy s pivom a kapusotu padli vhod a mohli sme sa vybrat na nakupy. Prekvapujuce, ako jedna z najnavstevovanejsich ulic a zrejme najdrahsich na reklamu ma v obchodoch aj restauraciach na Ameriku uplne normalne ceny. Nie je to prvykrat, co zistujeme, ze ‚vysokohorske‘ prirazky budu skutocne len vysadou Slovenska. Boris s Veronikou uz boli na ceste na hotel, no my sme najprv nakupili nejake oblecenie, no potom zacal chybat kufor, do ktoreho to vsetko napraceme. Zacali sme tak obiehat suvenirshopy, kde by mohli mat s tematikou New Yorku, no nanestastie vsade mali len znackove. Nakoniec sme sa rozhodli jeden taky zobrat, ale najprv sme cenu zjednali o 10 %. Po celom dni nam hotdogy nestacili a teda pred cestou naspat sme zastavili v miestnom lokali na pizzu. Ani tu nemali sladku pizzu, ktoru Sasa tak strasne zhanala uz na Aljaske a vsetci sa len cuduju, ked sa na to spyta. Stacila teda mozzarellova a nejaka zvlastna plnena.

Dobrodruzstvo este neskoncilo, ked nam na autobusovej stanici usiel autobus spred nosa a podla rozpisu uz dalsie nesli z tohoto nastupistia. Pre lepsiu predstavu, nastupistia nie su volne na velkom priestranstve, ale stanica ma niekolko poschodi a k jednotlivym nastupistiam sa ide zvlast do akejsi sklenenej budky, ktora ma dvere presne pred dverami autobusu. A je ich tu asi par stoviek. Nastastie ale podla tabul a znaciek sa dalo k nocnemu spoju trafit relativne jednoducho a tak nam nic nebranilo k ceste na ubytovanie.

Majitel bytu vcas rano neodpisal a nevedeli sme tak, ci mozeme nechat veci tam a potom sa po ne vratit. Rozumnejsie tak bolo odviezt sa uberom na letisko. V nedelu rano bolo v meste malo aut a trvalo to cca 50 minut. Batozinu sme ulozili v Storage centre a nasadli na vlak smer Brooklyn Bridge.

Bez ranajok nas to najprv zavialo do burgerarne. Medzicasom aj prestalo prsat a tak na moste sme aspon nezmokli. Na druhej strane sme sa vybrali po pobrezi smerom na juh, aby bol lepsi vyhlad na mrakodrapy.

Po navsteve kaviarne europskeho typu sme sa vybrali naspat cestou trocha blizsie k vode. My sme chceli prejst este kusok dalej, no Borisovci sa rozhodli to zabalit a ist na letisko. My sme vsak ovela dalej nezasli, ale aspon sa nam naskytol pohlad na Brooklynsky most z opacnej, krajsej strany. Cestou na letisko sme sa nakoniec s Borisovcami stretli na Air train zastavke, nakolko najprv nastupili na zle metro a tak ziskany cas stratili. A tak sme to na letisku uz nejak preckali a na chvilku aj zosmutneli, ze je zase po vsetkom, hoci tri tyzdne sa mozu zdat celkom dost.