V piatok uz mala dojst posila v podobe Sasi a Veroniky. Doobeda teda uz ziaden vylet, na obed akurat vietnamska restauracia a obrovska Pho polievka, samozrejme, aj s predjedlom. Okolo piatej sme uz s Borisom sli cakat baby na letisko. Sasa si v aute trochu pospala a my sme sa este zastavili v Amazon boxe po tricko „I am not arguing i’m just explaining why I am right“ pre Erika, no v kancelarii sme ho uz nezastihli. Pre unavene baby nam prislo ako najlepsia moznost ist do In’N’Out, ten pri nas uz ale nemal ziadne parkovacie miesta, tak sme museli do Mountain view. Je to zaujimave, pretoze zrovna v Silicon Valley problem s parkovanim takmer neexistuje, obcas akurat pri takychto centrach s jedlom. Zvacsa su ale parkoviska predimenzovane alebo su dostupne niekolkopodlazne parkovacie domy. Vzhladom na to, ako je toto udolie cele roztahane a este aj k susedovi musite ist autom, je to celkom potrebne, pretoze naopak, mestsku dopravu tu takmer nepoznaju a vsetci sa vsade vozia autom. Preto su tu take vychytavky ako carpool pruhy, povolene odbacanie na cervenu vpravo, ak to nie je vyslovene zakazane, alebo otacanie na svetelnych krizovatkach, kym nie je vyslovene zakazane. Akurat prekvapujuce su nizke povolene rychlosti, ktore aj tak nikto nedodrzuje, a neexistencia hlavnej cesty, ktoru nahradzaju v zasade stopky. Na nich ale podla domacich neplati pravidlo pravej ruky, ale kto bol na krizovatke skor. Po dvoch tyzdnoch uz vieme s istotou povedat, ze toto pravidlo stopercentne plati a kazdy si pamata, kedy ma vystartovat. A ani kvoli tomu pri prichode do krizovatky nemusi nikto kricat ‚Kto je posledny?‘, ako u lekara.

V sobotu sme, ako inak, vystartovali troska neskor, tak sme si ale vramci uspory casu dali ranajky v hoteli. S Borisom sme sa prekonali a nieco zjedli, baby boli vsak z ranajok nadsene a nechapali, co nam na nich nechuti. V podstate az po vstup do Yosemite sme nezastavovali, tam nam to ale adekvatne vynahradila neuveritelne dlha a pomala kolona. Vstup mal prechadzat cez Arch Rock Entrance, co je diera v kameni (alebo sa ide popod kamen?) a je to len jednosmerka, tak sme predpokladali, ze to bude uzke hrdlo. Tym ale bol samotny vstup, pretoze ranger sa musi kazdeho spytat, ako sa ma, vybrat poplatok, zazelat dobru cestu a, bezpochyby, veselo sa usmievat. Od nas dokonca vyzvedal, odkial sme. „Slovakia? It’s like slow-akia!“ s narazkov na tazku dopravnu situaciu v parku a nekonecne kolony. „Slaby vtip, viem, ale musel som ho povedat“, dodal so smiechom. Ako moze mat taku dobru naladu, ked videl tie nekonecne rady aut, ktore ho este cakali? Staci si spomenut na davne casy a colnikov na slovenskych hraniciach, ti take vesele kopy neboli….

Cesta bola volna a varovanie rangera sme chvilu povazovali za skutocny zart, az kym neprisla znacka varujuca o ziadnom parkovani najblizsich 5 mil a nezaradili sa do kolony aut. Sem-tam sa ale predsalen uslo nejake miestecko na fotku, ci sa postastilo odfotit z auta v stojacej kolone, no k planovanemu parkovisku pod Nevada falls sme sa ani nedostali, cesta bola presmerovana a z jednosmerky okolo Yosemite Valley spravili obojsmerky.

Nakoniec nas to ale predsalen zaviedlo na parkovisko, kde sme nasli miesto a mohli odtial podniknut nejaku kratsiu turu. K lepsiemu zorientovaniu turistov sluzil stanok, kde nam postarsia pracovnicka ukazala mapu a spytala sa, co mame v plane. Ked som zadrel Upper Yosemite Falls, tak sa zacudovala, ci mame aj celovku. Zdalo sa mi, ze to nebola uplne ta cesta, ktoru som chcel, ze je tam este jedna stredna, ale nebola. Podisli sme bokom rozhodnut sa, co dalej a ked nas videla nerozhodnych, podisla a znova poradila. Rozmyslal som, ci je hore nejaky tunel alebo jaskyna, ked spominala celovku, neskor mi doslo, ze navrat by bol za tmy.

Zvolili sme teda lahku trasu na Lower Yosemite Falls, kde sme majestatne vodopady cez hromadu ludi pozorovali aspon zospodu. Smerom k autu sme natrafili na turisticku cestu smerom k Mirror Lake s dlzkou okolo troch mil. Nahovoril som teda vsetkych, nech ju absolvujeme, nakolko toto jazero bolo v plane, ale niekde blizsie sa parkovat nedalo. Vzdialenostne a casovo som sa ale asi trocha preratal, lebo nie kazdy disponoval mojim nadsenim a kondickou. Tak sme slapali, slapali a stale slapali a mile na znackach neubudali, ako by sme chceli. Nejaky cas pred cielom sa Boris s Veronikou oddelili a zamierili na shuttle bus, ktory ich mal odviezt naspat k autu.

My so Sasou sme zotrvali a k jazeru sme dosli. Jazero v skutocnosti nie je ani tak jazero ako rozteceny potok a nadovazok v tomto rocnom obdobi je ciastocne vyschnute, ale aj to malo vody stacilo na ukazku prirodneho divadla. Hladina bola dokonale pokojna a nerusene odrazala vrcholky skalnatych kopcov osvetlovanych pomaly zapadajucim slnkom. Kym sme nafotili a preskumali okolie, skaliska uz mali cerveny nadych ako na roznych slavnych fotografiach a pozadiach MacOS. Po asfaltovej ceste popri potociku by mala byt zastavka shuttle busu. A aj bola a bolo na nej tak 50 ludi. Bus by mal chodit kazdych 20 minut a tak sme dlho necakali a bus dosiel. Avsak uplne plny a napriek rozhorceniu niektorych vyrazne dlhsie cakajucich, ked nas sofer vyhlasil, ze su zapchy, nikoho nezoberie a nie je jeho chyba. Nuz, tak len po svojich, skusal som sa dovolat Borisovi, snad su uz pri aute a pridu nas na nejake autom dostupne miesto vyzdvihnut. Vonku uz bola takmer uplna tma a pesi k autu bolo prilis daleko. Nakoniec mi Boris zavolal spat, ze pri aute este nie su, sli zrejme zle a trocha dalej, ako mali a tak sa vracaju. A ze zapchy su teda poriadne a aj ked dojdu k autu skor, skor by sme my prisli k autu nez nas nevyzdvihnu. Tak znova pesi… Este niekolko takychto telefonatov az nakoniec nam doslo, ze sme vlastne zabludili a nevieme kde parkujeme. Napokon sme sa aj tak stretli pri nejakom miestnom supermarkete a vybrali sa na put k parkovisku spolocne. Uz to aj vyzeralo, ze mame take 2 hodiny pred sebou, ked nam na bocnej ceste zastavil poloprazdny shuttle bus. „Kam idete?“ „Yosemite Valley,“ pozeram rychlo do mapy na miesto, ktore povazujeme za nas ciel. „Toto cele je Yosemite Valley“. Skusil som teda este jeden nazov a ukazal mapu. To ma ale uz vodicka odpisala, ze ona necita mapy a zrejme ide dobre, ked ideme jej smerom a nech nastupime. Vystupili sme v ciernociernej tme a chvilu trvalo, kym sme sa zorientovali, ale vytuzene auto sme nasli.

Cestou k airbnb ubytovaniu sme dali este pizzu v Pizza factory, z ktorej nam ostalo aj na ranajky a riadnymi serpentinami dosli az na miesto. Ubytovanie bolo v lone prirody takmer bez svetelneho smogu a privitala nas starsia pani s dvoma velkymi pritulnymi psami a synovcom. Prave pozerali olympiadu a pochvalila Slovensko, ze sa nam dari v lyzovani. Nocnu oblohu sa mi uz fotit nechcelo, co som neskor aj olutoval, ale bol som jednoducho prilis unaveny.