Rano sme sa vybrali smer Wawona. Hlavnym lakadlom dediny su giganticke sekvoje, no uz vopred sme vedeli, ze cesta k nim je kvoli prerabke zavreta (prerabka trvala uz o rok dlhsie, ako bola avizovana), no cez nu sme sa mali dostat do Yosemite Valley.

Predtym nas vsak zlakala hlucha odbocka k jazeru, to bolo ale ludoprazdne, hoci aut bolo zaparkovanych dost, asi vsetci este spali. A ani sceneria nestala za vela, ale aspon tam bola pumpa, kedze auto uz bolo smadne. Po 15-minutovom boji s americkou samoobsluznou pumpou sme vsak odisli nalacno. Terminal bud ziadal ZIP code, ktory bol vzdy nespravny, alebo nas poslal za pokladnikom, ktory tam nebol. Nevadi, ved nejaka pumpa este bude…. alebo nie?

Za vstup do Yosemitu sa plati 30 dolarov na den za auto a Wawona sa nachadza kusok za platobnym kioskom. Coskoro nam vosla do cesty pumpa, no spravala sa presne rovnako ako ta predtym. Nastastie vnutri ale sedel predavac, ktory svatosvate tvrdil, ze ZIP pumpa doteraz nikdy neziadala a ze mame zvolit, ze nemame debetnu kartu aj ked mame. Napriek tomu sa nam kartou nepodarilo zaplatit a museli sme v hotovosto, nastastie sme mali aspon 25 dolarov, ktore nam aj napriek vyssej cene darovali krasnych 160 mil dojazdu a boli sme tak zachraneni. Napis na pumpe totiz hlasil, ze v Yosemite Valley uz ziadna pumpa nebude.

Wawona posobila ako jeden velky kemp, dedina je prakticky postavena priamo v lese, vsetky budovy su pod vysokanskymi ihlicnanmi, povacsine sekvojami, a domaci posobili skor ako zalesaci, co prave vysli zo stanu. Teda tie budovu su skor drevene chatrce, ale mali tu aj vcelku plnohodnotny obchod, za ktory by sa nemuseli hanbit ani na Velkej Lehote. Za dedinou sme sa pri malom potociku otocili, kedze uz ani mapa neukazovala cestu dalej, a pokracovali v ceste. Na jednom Vista Point-e (miesto, kde moze auto bezpecne zastavit a posadka sa kochat vyhladom) sme sa dozvedeli, ze poziare su v parku bezne parkrat za storocie a pre zivot velmi dolezite a vznikaju zvacsa po zasahu bleskom. Miestami dokonca tabule upozornovali, aby ludia nevolali hasicov, nakolko sa jedna o kontrolovany poziar.

Postupne sa ukazal prvy vyhlad na Yosemite Valley a Half dome, na parkovisku stali hromady aut, tak sme sa museli pridat. Aj som preskocil plot a pokusil sa o panoramu, v pocitaci sa ale, zial, neskor ukazalo, ze nevysla. Za par mil sa ukazal slavny Tunnel View, kde bol vyhlad este lepsi a ludi este viac.

Po dobrej pol hodine auto islo sotva 10 minut a uz sme boli pri vodopade, co bola prilezitost pre moje oblubene fotky s dlhou expoziciou a to zabralo opat nejaky cas. Tesne pod vodopadom bola slusna tlacenica, ale aj upozornenie na nebezpecenstvo smyknutia a urazu. Azijci to zvacsa ignorovali a na klzkych vlhkych kamenoch to kazdy Jackie Chan zvladol lavou zadnou.

Od tohoto bodu uz mala byt nasledujuca cast cesty rovnaka, aku pojdeme s babami, takze uz nemalo taky velky vyznam zastavovat kazdu chvilu, hoci nie vzdy sme to dodrzali. Vacsiu zastavku sme ale naplanovali na Visitors centre. Hoci po ranajsej pizzi sme boli stale este najedeni, museli sme si dat aspon male chilli con carne na obed. A na letaky, kvoli ktorym sme tam hlavne sli, sme zabudli.

Pri El Capitan, jednej z verzii MacOS, sa ale nezastavit nedalo. Po asi pol mili slapania lesom sa naskytol pohlad na uplne upatie skaly a na nase prekvapenie skala zacina ako z nicoho nic vybudovana stena uprostred lesa. Poculi sme aj hlasy akychsi horolezcov, aj pad nejakej skoby, no nezazreli sme nic viac.

Ked sa na kraji cesty objavila hromada azijcov a autobus, bolo jasne, ze tam je nieco zaujimave. A bolo, dalsi bod, kde vzniklo obrovske mnozstvo svetoznamych fotografii Yosemite Valley, skoda len ostreho slnka. Po par minutach sa vsetci napratali do autobusu a my sme ostali na parkovisku takmer sami.

Tym nasa cesta ponali koncila, este jeden perfektny vodopad v kopcoch a na koniec posledny vyhlad na dolinu. Na vrchole Half Dome bolo vidiet ciapocku snehu a hoci by som sa tam rad dostal, v tomto rocnom obdobi je to celkom nebezpecne a bolo vyzadovane povolenie.

Do hotela nam ostavalo par hodin cesty a pomaly sa stmievalo, tak nas cakalo uz len peknych par hodin v aute. Na veceru sme sa zastavili v Taco Bell, kedze sme uz museli konecne vyskusat tento mexicky fastfood. Nestal za vela.