Prvy septembrovy pondelok sa v USA slavi Labor day, co som sa dozvedel az zo zmeneneho loga googlu. Dufali sme, ze nebude vsetko zavrete, ale oni nastastie neslavia sviatky sposobom ako europania.
Vo Fairbanks sme mali velke plany a to letiet za polarny kruh, najlepsie niekam k Arktickemu oceanu. Vybrali sme sa na letisko do spolocnosti, co take nieco ponuka a hoci podla otvaracich hodin a vypisanych sviatkov malo byt otvorene, nikde ani nohy. Chvilu sme bludili po okoli, potom som siel radsej zavolat, ci nejake lety pre turistov vobec ponukaju na dnes/zajtra. Po chvilke som radsej vypytal kontakt na kancelariu, nech to nemusime riesit cez telefon. Okruzne tury robila troska ina spolocnost, ale sidlili asi 200 metrov od tychto. Opat si nas zvazili a na zaklade volnych hmotnosti nam ponukli na zajtra bud o jednej alebo siedmej poobede let do dediny, kde zije 10-15 povodnych obyvatelov, s ktorymi sa stretneme, ukazu nam svoje zvyky a podobne. Vylet bude trvat asi 5 hodin a zas si vziat vsetko so sebou, obchody nech necakame. Velmi na vyber teda nebolo, ale znie to super, takze sme to zobrali. A, samozrejme, je to az za polarnym kruhom.
Dnes nam uz treti den neprsi, az nam je to divne, isli sme sa teda prezliect na letnejsie pocasie, ked nam uz svietilo slnko, a sli na obed – zase raz americky a to Pizza Hut. Standardny all you can eat by sa nam, europanom, neoplatil, zobrali sme jednu velku pizzu, ktora bola perfektna (hoci asi doplietli trocha objednavku) a zas po chvili bolo dojedanie skor mukami ako potesenim.
Odtial sme zamierili do muzea starych aut. Dnes tu uz bol jeden slovensky par, ste tu spolu?, prekvapili nas pri vstupe. Zvlastne mat take muzeum prave v tomto state a este na takej vysokej urovni. Mali skutocne velku hromadu veteranov dokonale zrestaurovanych, kde sa leskol kazdy centimeter stvorcovy. Mali tu auta od konca 19. storocia po cca 1934. Benzinove, parne a aj elektricke. Clovek by nepovedal, ale v prvej dekade 20. storocia boli elektricke auta najpopularnejsie! Potom nasledovali parne a az na konci boli so spalovacim motorm. Elektricke mali maximalku vacsinou 10-15 mph, ale zato dojazd okolo 100 km. A existovala siet na vymenu baterii, nieco, co je dnes snom mnohych startupov. Az do roku okolo 1912 drzalo rekord v rychlosti parne vozidlo, len ludia sa bali mat pod zadkom vysokonatlakovanu nadrz s vodou. Nakoniec zvitazili najkomplikovanejsie a najkazovejsie – benzinove.
V muzeu mali kusky velmi vzacnych vozidiel, ktorych bolo vyrobenych menej ako 20 kusov, ale aj vozidla ako ‚prve auto vo Fairbanks‘ asi az po osme. Dalej ich uz asi neratali. Toto stalo skutocne za to, hoci exponaty nie su typicky aljasske.
V tomto meste sa viete do 20 minut dostat hocikam, hovori letak. V centre je to pravda, mimo centra plati 20 minut autom z jedneho konca na druhy. Je to ozaj male mesto, ma okolo 30 tisic obyvatelov, ale je druhe najvacsie na Aljaske. Tak sme dosli do minicentra, navstivili sme giftshop, kde sme opat nakupili par kusov oblecenia, potom si dali kavu, kde ponukali asi presne milion druhou doma robenej cokolady, tak sme nabrali niekolko vzoriek, az sme ich k tej kave nevladali dojest. Potom sme to preparkovali a sli na prechadzku po brehu rieky Chena, az sa nam priplietlo do cesty visitor centrum. Popozerali sme letaky, co by sme este mohli vidiet v meste a okoli, ale na sobi ranc je treba sa objednat a tahacie psy boli v meste dnes zavrete, tak sme okukali aspon exponaty. Na zajtra nam treba jedlo do batohu, takze dalsia zastavka je zase raz Safeway. Dnes ale mame k dispozicii kuchynu a stol, najvyssi cas odskusat lokalne potraviny, cize pecivo, syry, sunku. A pivo. Potraviny sme este nenakupovali, ale pri cenach syrov a kvalitnejsieho masa (roastbeef atd) nam je jasne, preco americania uprednostnuju fastfood, polotovary a hotove jedla – je to lacnejsie. Nenakupili sme toho vela, akurat na veceru, ranajky a na zajtrajsiu cestu, nech sa nevyhadzuje a nepokazi, ked budeme opat na ceste bez chladnicky. Pivo sme museli ist kupit do zvlast obchodu s alkoholom, v potravinach sa ziaden alkohol kupit neda. Celkom sa nam tento pristup pozdava.
Poslednou zastavkou je Gold Rush Town, maly parcik s originalmi ale aj replikami chatrci z cias zlatej horucky. Hromada giftshopov a Sasa je vo vytrzeni. V jednom som jej kupil naramky z kamenov, kde mila predavacka, asi inuitka, vysvetluje, ze vsetky vyraba sama, pyta sa odkial sme a ci je Slovensko blizko Nemecka. Inym hostom sa zdoverila, ze by strasne chcela ist do Pariza. Snad sme jej kupou pomohli k jej snu.
Vo vnutri lode S.S.Nenana sme si pozreli dioramy jednotlivych dedin pozdlz rieky Yukon a odobrali sa na izbu, navecerat, prichystat bagetky na zajtra a dat si pivo z najsevernejsie polozeneho pivovaru.
