Pred sebou máme posledný deň nórskej roadripovej časti výletu, chceme vidieť Geiranger, nejaké prírodné úkazy v okolí a možno niečo po ceste späť do Trondheimu. Nedá mi nespomenúť úžasnú kľukatú cestu a vzápätí sa nám naskytne pohľad na fjord z vrchu a to už ten už v človeku prebúdza zvláštny pocit a mysleli na to aj pri stavbe vyhliadky pri ceste.

Dedina pripomína stav tesne po evakuácii pred blížiacou sa apokalypsou, jediné živé bytosti sú asi predavači v suveníršope a českí turisti. Nakúpime hromadu rekvizít a vydáme sa po serpentínach do kopcov, kde nás zlákala značka Fjordsenter. To, čo vyzerá zastávka na 10 minút sa nakoniec ukázalo ako jedna z naj udalostí dňa. Fjordsenter tvorí obchod s obmedzeným množstvom suvenírov a sladkostí, kde nás zaujme pochutina s poetickým názvom Moose droppings.Tá aj po návrate z dovolenky zožala veľký úspech.

Rozhodneme sa navštíviť aj múzeum vo forme skanzenu, neskôr ešte prejdeme po kľukaom moste k minivodopádu a môžeme pokračovať.

Predavačku som vyspovedal, čo sa tu dá v tomto ročnom období robiť a nesklamala – cesta je uzavretá a už je tu len pekná vyhliadka na kopci. Aj tak neverím. Vyhliadka je miesto pre fotografov pohladníc a to oprávnene. Ale čo ďalej? Za asi 10 kilometrov prudko brzdím v zákrute, keď z ničoho nič stena snehu a koniec cesty. Kurnik, všetci tí ľudia mali teda pravdu!

Nuž, tak už len do Trondheimu  s medzizastávkou v Andalsnes. Ideme cestou okolo zataraseného vodopádu z predchádzajúceho dňa. Najprv mierna obchádzka okolo neudržiavanej cesty a potom zase – mini parkovisko, kopec áut, asi bežkári, a stena snehu. Dnes nám osud nepraje. Nuž, tak len cestou späť a obkľukou k zvolenej medzizastávke, snáď pri pobreží budú cesty prejazdné.

V poobednajších hodinách sa ozýva hlad a nie je to veru sranda, veľkonočný čas otvoreným obchodom nepraje a lokalita, v ktorej sa nachádzame, už vôbec nie. Keď sme minuli jediný náznak reštaurácie, tak sa po pár metroch otáčame a idem do nej skúsiť štastie. A aké to šťastie! Trip advisor approved a ešte k tomu zrovna all you can eat. Losos, šaláty a jahňacie na taký spôsob, onaký a ešte hentaký. A pre ženy hromada zákuskov. Tak sa adekvátne napráskame a keď ideme platiť, tak zas a znova – nikde nikoho, musím zazvoniť a len „koľko vás bolo?“. Dožijeme sa toho niekedy aj na Slovensku, alebo u nás budeme mať večne oči na stopkách, kedy a kto nás chce oklamať a okradnúť?

Ako vyšlo najavo, medzizastávka nebola najšťastnejšia voľba, v meste nebolo nič zaujímavé okrem kaderníctiev a prvej reálnej nórskej policajnej stanice. Pred polnocou nás čaká cesta trajektom. Super, trajekt v prístave, no na tabuli čas najbližšieho odchodu asi za hodinu. Keď pred trajektom stojíme už nejakú dobu, službukonajúcemu to nedá a príde nám oznámiť, že tento trajekt už dnes nepôjde a treba sa preradiť vedľa. Po nekonečnom čakaní sa dostávame na loď a v tento večer (alebo skôr noc) už len jeden signifikantný zážitok. Zastavili sme pri moste, pri ktorom sme sa na začiatku výpravy tak vehementne fotili, uprostred noci tu nie je ani živej duše a tu zrazu – verejný záchod, zadarmo, perfektne čistý a – vykurovaný! Trocha zrelaxovaný už len doraziť do Trondheimu a konečne sa vyspať.