Budím sa okolo piatej nadránom na slabé slnečné lúče opreté o náš stan. Pocítim vnútornú radosť a snažím sa ešte dve hodiny pospať, kým nedočkavo vyskočíme do vysnívaného počasia. A skutočne – nový deň na nepoznanie od predchádzajúceho. Naraňajkujeme sa, nahodím fivefingersy a vyrážame na prvý výlet k majestátnej horskej rieke. Takej, aké si predstaví väčšina ľudí pri mene Slovinsko.
Na parkovisko Vintgar Gorge prichádzame medzi prvými, čo ma teší. Chlapík nás usmerňuje, kam zaparkovať, parkovné však nepýta. Saša musí ešte vybaviť súrny telefonát z roboty, tak ja si zatiaľ skúšam foťák a pozorujem blízke okolie. Pomaly prichádzajú ďalší návštevníci, sem – tam nejaký autobus a ja stále postávam a po pol hodine už začínam byť slušne nervózny. Davy sa hrnú a moja päťprstová obuv budí pozornosť, málokto však vie, že keď príde do tuhého, tak oproti pevnej turistickej obuvy budem vo výhode.
Keď Saša dotelefonuje, kúpime lístky a po pár krokoch aj zabúdam, koľko som čakal. Cesta sa tiahne popri dravej rieke a zväčša sú to len drevené mostíky prilepené na stenách skál.
Množstvo turistov trocha prekáža, uličky sú úzke a fotografovanie je obtiažne, každý si chce ten pohľad zvečniť čakajúc, že večer na svojom počítači bude vidieť profesionálne fotky ako z propagačného letáku. Po nejakej dobe sa začíname vyhýbať protidúcim, uvažujeme, či sa tí ľudia niekde otáčajú, lebo nevládzu, alebo idú okruh z opačného smeru (je to vôbec okruh?). Keď sa tok zmierni, zahliadneme v diaľke drevenicu na úpätí väčšieho vodopádu. Na prístupovú cestu sa valí slušná sprcha z bočného prítoku, no nohy máme už beztak mokré, takže ťažkú hlavu si z toho nerobíme. Hoci neprší, tento výlet sa nasucho prejsť jednoducho nedal. V búdke predávajú občerstvenie, tabuľky informujú o neďalekých záchodoch za mostom, z ktorého sa naskytne pohľad na vodopádovú dúhu. Cesta ale ďalej pokračuje už len do dediny, takže obehneme trocha okolie a vydávame sa naspäť. Končene sme pochopili, prečo sme stretli toľko vracajúcich sa ľudí.
Času máme ešte dosť a čo by to bolo za dovolenku na Blede, keby sme nenavštívili preslávený kostol na ostrovčeku. Ale ako sa tam dostať? Snáď existujú nejaké organizované výlety. Informujeme sa teda na vrátnici kempu, kde nám poradia, že je to na nás, buď ísť so skupinou, prenajať si čln, alebo hoci aj preplávať (to skúsim nabudúce!). Čln sme si teda požičali od dôchodcu, ktorý zjavne nevedel ani slovo anglicky, len mal naučené gestá, ktorým snáď turisti porozumejú. Naložil nás do člna a už bolo všetko len na nás. Naposledy som vesloval, keď som mal asi 10 rokov, čo zo mňa robilo poloprofesionála. Platilo sa za prvú hodinu a potom každú načatú pol hodinu, nešlo teda o veľa, ale neradi by sme strávili popoludnie na člne. Chvíľu trvalo, kým som sa zorientoval a otočil správnym smerom, medzičasom nás predbehla aj partia albáncov, no k ostrovu sme dorazili. To sme ešte nevedeli, že to najťažšie nás eštelen čaká. Starký nám síce ukázal fotku, kde zaparkovať, ale to sme už nemali ani šajnu, kde mohlo byť. Doveslovali sme teda k hlavnému vchodu, kde parkovali člny s veslárom pre organizované skupiny. Super, miesta kopec, tu odparkujeme, no v tom nás vodný taxikár rovno uzemnil, že tam sa vylodiť nemôžeme.
Tak sa vraciame kus naspäť, kde parkoval čln podobný nášmu a nebol tam nikto, kto by nás eventuálne mohol vyhodiť. Parkovanie však bola hotová veda a celkom dlho sme sa krútili na mieste, aby sme nenarazili plnou parou do betónu. Pri vystupovaní sme skoro obaja ošediveli, čln sa rozhojdal, v Sašinych očiach som uvidel strach o holý život a mne preblesklo hlavou, že ak mi padne zrkadlovka do vody, bude to pekne drahý výlet. Nakoniec sme vystúpili, predýchali a vyšli hore. Tu bol ozaj len kostolík, nejaké suveníry a vraj najlepšia zmrzlina na celom šírom svete, lepšia ako Vincek v Zagrebe. Saša sa teda otočila niekoľkokrát a mohli sme ísť naspäť. Nalodenie aj vylodenie už teraz prebehlo ako u skúsených moreplavcov. Chvíľu sme posedávali ešte na brehu jazera a rozhodovali sa, čo ďalej.
Vydávame sa teda na ďalší cieľ neďaleko kempu, jazero Bohinj. Vraj je okolie ešte krajšie ako na Blede, takže to chceme pozrieť. Cestou si všímame smerové tabule na vodopád a lanovku, takže ak stihneme, vieme, čo chceme vidieť. No najprv sa musíme najesť. Našťastie sme natrafili na reštauráciu s domácimi špecialitami, ja si dávam hlavné jedlo, čo je v skutočnosti len fazuľa s klobásou, kapustou a zemiakmi a to všetko uvarené vo vode – taká obdoba kapustnice, a Saša, ako inak, vyskúša zákusok. Nezvyčajnú štrúdlu tvorenú tromi poschodiami z maku, tvarohu a jabĺk si nevieme vynachváliť, keď sa však po návrate doma pokúsila recept zopakovať, tak degustátori ohrnuli nosom, že čo je to za hlúpu kombináciu. No čo, Slovinci to jedia bežne a nám tiež chutilo.
V okolí Bohinju to tiež nevyzerá ako vychytené prímorské turistické stredisko. Cítiť, že človek tu vybudoval len to nutné a hlavné slovo tu má príroda. Komu sa nepáči, nech ide do mesta. Tak! Smerujeme najprv k vodopádu, značenie je postačujúce, ale keď sa trmácame úzkou lesnou cestou bez známky iných áut dostatočne dlho, začíname pochybovať, či ideme správne. Nakoniec dorazíme, no cesta k vodopádu trvá vraj pol hodinu a radi by sme stihli ešte lanovku, oželieme teda vodopád a vraciame sa k lanovke.
Vezieme sa hore a jazero pod nami sa mení na hračkársku krajinu. Kde-tu v diaľke zazrieme domy z neďalekej dediny. Tlak vzduchu sa rýchlo mení a musíme otvárať eustachové trubice, aby sme nemali zaľahnuté v ušiach. Zisťujeme, že hore je to lyžiarske stredisko (zrejme to bolo jasné od začiatku, no lanovku sme stihli len vďaka behu natrénovaného na MHD zo študentských čias, takže tabule sme si nevšímali).
Výhľad na dolinu stál ozaj za to a mne imponovali aj samotné lesy a cestičky, vedel by som si predstaviť stráviť turistikou na tomto kopci celý deň pokojne aj s vyšľapaním na vrchol. Keďže však na cestu peši dole je už neskoro, neriskujeme a nenecháme si posledný spoj na cestu domov a ideme skorším. Pri kempe sa zastavíme v už známom miniobchode a nakúpime základné potraviny. Štvrtok už vyrážame do druhého kempu, výlet sa prehupol do druhej polovice.
